X.- Záchvat bezmocnosti

1.6K 165 11
                                    

Phil ešte dlho hovorí o svojom živote. Pri tom o ňom zistím dosť veľa.

Žil v Anglicku a vysokú školu dokončil o dva roky skôr ako jeho rovesníci. Stadiaľ sa dostal na vojenskú základňu v Bielorusku kde ošetroval ranených vojakov. Väčšinou to boli preživší z námorných bitiek alebo takmer mŕtvy občania po bombardovaniach. Mal tam kamarátov, veľa kolegov, ktorí to miesto neznášali a boli tam len preto, aby neboli naverbovaný do armády. Jedného dňa však nastal poplach a v jednej provizórnej nemocnici vypukol požiar. Zhodou okolností to bola nemocnica kde ležala ranená Philova rodina. Dvaja bratia a otec. Všetci traja boli už mimo ohrozenia života a dostali sa tam len kvôli infekcii. Ale keď vypukol požiar, nemali čas zachrániť každého a jeho jediná rodina zhorela do tla. Bolo to pre neho hrozne ťažké a zaumienil si, že už nikdy nič podobné nedovolí. Nedovolí zomrieť nevinným, ktorí sú pod jeho opaterou. Získal nové ciele a po pár mesiacoch sa to celé zrútilo. Amerika zbombardovala nemocnicu a Phil unikol smrti len o vlások. Takmer nikto iný neprežil. Stratil ciele, tak sa dostal sem. Tu ošetruje aj normálne chrípky nie len vojenské zranenia.

Sledujem jeho rozprávanie so záujmom. Zdá sa mi, že to celé nosil a dusil v sebe celé mesiace a keď sa niekto čo i len priblížil svojim odhadom k skutočnosti tak to zo seba vysypal.

Príde mi to istým spôsobom čudné ale chápem to. Každý si občas potrebuje niekomu vyliať srdce. Aj keď je to len neznáme dievča, ako ja.

Svoje rozprávanie zakončí, tým ako sa spoznal so Samom a Chrisom: „Boli tu na výlete zo školy. Práve vtedy keď vypustila Európa tú strelu. Mali šťastie ale ich kamarátka sa zranila tak ju priniesli ku mne. Dali sme sa do reči a zistili sme, že máme celkom podobné zmýšľanie. Povedal som im, že ak budú niekedy niečo potrebovať, nech dajú vedieť. Oni povedali to isté. Tak a preto si teraz tu."

Povzdychne si a uprie na mňa smutný ale aj odľahčený pohľad.

„Prežila ich kamarátka?" spýtam sa.

„Jasné. Nebolo to nič hrozné tak je už v poriadku. Volá sa Samantha." Povie.

„Že má nejaké hnusne dlhé nemecké meno?" Začínam chápať, podstatu môjho inkognito identity.

„Áno." Prikývne a oči sa mu rozžiaria. „Som si istý, že práve za ňu sa vydávaš."

Bezmocne prikývnem. Takže Sam mi dal meno nejakej ich kamarátky. Zvláštne.

„Kedy už tí dvaja prídu?" spýtam sa po dlhom tichu, ktoré nastalo po mojom novom zistení.

„Volali mi, že budú trocha meškať. Ale tak nejaká polhodinka." Phil sa postaví a ponaťahuje si končatiny.

„A čo bude potom?" zaujímam sa ešte.

Zvraští obočie a hryzne si do pery, tak dá jasne najavo, že nemá ani páru o tom, ako by sa dalo skryť dievča v uzavretej kupole.

„Tak, to neviem, ale tí dvaja niečo určite vymyslia." Stisne mi plece. „Mohla by si si ešte pospať."

„To v žiadnom prípade." Pokrútim hlavou. Pri zmienke na spánok mi príde zle a na tvári cítim tie otrasné nechty, ešte dvakrát takej otrasnej ženy.

Phil na mňa vrhne zvláštny zvedavý pohľad a takmer nehlučne sa spýta: „Snívalo sa ti o minulosti, že?"

Otvorím oči dokorán a puknem hánkami, aby som nepôsobila tak vynervovane. Odkiaľ to dočerta, vie?

„Pozri," odkašle si. „to je len dobré. Je to znamenie toho, že sa ti spomienky raz vrátia."

„Ale čo ak to nechcem?" môj hlas je tichý a plačlivý. Tá veta sa mi sformovala v celom tele a dokonale vyzdvihla celú moju situáciu. Nechcem spomínať na tú ženu a na bolesť.

„Čo sa ti snívalo?" nechápe Phil.

Akoby aj mohol? Nikto to nemôže pochopiť. Ale keď sa zadívam na hmlistú tvár ženy s dokonalým drdolom, ľadovo modrými očami a krvavo červenými perami, tak sa cítim akoby som sa náhle vynorila z mora. Moje pľúca nedokážu redukovať náhli pokles tlaku a nedostanú sa k vzduchu. Cítim bolesť v každej bunke ale hlavne v srdci. Ruky sa mi trasú a nohy klepú. Môj pohľad pobehuje sem a tam. Hľadá nebezpečenstvo v každom rohu. Nedá sa to ináč opísať, ten pocit ma ničí a správa sa akoby ma chcel pridusiť vankúšom.

„Amelia." Pocítim dotyk na oboch pleciach a ja sa vrátim do reality.

Otrasiem sa ako mokrý pes a zadívam sa do Philových hnedých očí. „Si v poriadku?" prehovorí.

„Nie som." Priznám sa. Aj tak by vedel, že klamem. Srdce mi búši v krku a na mňa doľahne panika.

Cítim sa bezmocne. Jednoducho hrozne.

„Počuj..." začne vľúdnym tichým hlasom ale ja ho preruším.

„Nie. Ja- ja som ti za všetko navždy zaviazaná ale toto by si nepochopil. Najskôr to musím pochopiť ja lebo takto to nemá zmysel." odbijem ho.

Pomaly prikývne a vyjde z miestnosti. nechá ma osamote za čo som mu vďačná. Potrebujem si prevetrať myšlienky. Ten náhly pocit skľúčenia ma zviazal a nechápem prečo. Musím svoje sny, svoju minulosť, pochopiť. Zatiaľ nemôžem robiť nič iné. Ale nemôžem sa ani plne sústrediť na jej tvár lebo ma chytí záchvat.

Naozaj netuším, čo sa to deje...


Ahojte! :D

Áno, je tu nová časť skoro ale nemôžem si pomôcť. Príbeh bol včera a ešte aj dnes na druhom mieste v science fiction, a ja som vám tak nesmierne zaviazaná :) Ste úžasný, ale že úplne :)

Tak ale zas sa mi podarilo presmerovať tému niekde inde tak sa vráťme k tejto časti... Venujem ju ja-anonym ktorá je medzi úplne ale že úplne prvými čitateľmi príbehu a ja jej za to ďakujem veľmi pekne :)

Dúfam, že sa kapitolka páčila aj keď nebola veľmi záživná :)

Ďakujem každému za podporu :)

Rádioaktívna ✔Where stories live. Discover now