Rádioaktívna ✔

XXXI.- Neodbytná

Phil na mňa zazerá a ja mu ten nepekný pohľad pokrčeného obočia s radosťou vraciam.

Istým spôsobom, sa mi podarilo prinútiť ho, dať mi priepustku a ja sa môžem znova nasťahovať k Samanthe. Ten nápad sa mu vonkoncom nepáči, ale nedám mu na výber. Nemienim vycúvať.

Neznášam pobyt v nemocnici a to sa nikdy nezmení. Radšej budem doma trpieť zacelenie rán, ako tu visieť na hadičkách. Sam z toho tiež nie je nadšený, ale stačí naňho raz za čas zazrieť a hneď sa tvári, akoby bolo všetko v poriadku.

Ešte pred odchodom, si ma Phil odchytí. „Neviem, čo týmto chceš dosiahnuť, Amelia, ale buď opatrná, neriskuj len tak pre nič za nič."

Drží ma za nezranené zápästie a hnedé oči sa vpíjajú do mojich. „Prečo?" vyhŕknem so zmesou zúfalstva ale i hnevu v hlase. „Aj tak umieram, tak to nie je jedno?"

Smutne ma pustí a oči sklopí k zemi. „Máš pravdu ale... možno to nie je definitívne."

Zamračím sa. „Ako to, že nie je definitívne?" nedôverčivo naňho pozriem.

Pozrie na mňa s miernymi obavami, akoby sa mi bál, povedať to, ale nakoniec len rezignovane rozhodí rukami. „Možno by tu bola možnosť, že keď dosiahneš maximum, tvoj organizmus proste prestane prijímať radiáciu. Je to síce len mizerne malá šanca, ale viac, než nič. Čo keby si nenapomáhala tvojmu okoliu, zabiť ťa? Mohla by si sa stiahnuť, nevychádzať z domu. Alebo aspoň do chvíle, kým sa skutočne nevyliečiš." Dohovára mi.

„Dobre," zavrčím a prejdem povedľa neho. Svoje rozhodnutie nemienim meniť, ale jeho slová mi aj tak dodajú maličkú nádej. Možno prežijem.

Bolesť v podstate ledva registrujem. Jediná rana, ktorá mi robí problém je tá na krku. Cítim, akoby horela aj zvnútra, ale aj zvonka.

Obväz mi dal Phil dole zo všetkých rán, výnimkou krku, kde ešte stále existuje možnosť zapálenia. Ostatné, či už rezné alebo len obyčajné rany, sa celkom slušne zahojili. Bolia ma, len ak sa ich dotknem.

Predtým, než vyjdem z dverí, nasadím si na tvár rúško a zazipsujem sveter. Vonka ma ovanie studený vietor, ktorý príjemne chladí moje horúce telo. Hlavu držím vystretú, aby som si nerušila ranu a prejdem vedľa dlhého radu zranených.

O čierne dvere auta sa opiera Sam. Mračí sa. „Čo máš za problém?" spýtam sa ho, keď som úplne blízko.

Prevráti oči. „Ty si môj problém, Amelia. Mala si tu zostať." Vydýchne znepokojene.

„Nemala." Odseknem. Nemám náladu byť k nemu milá a chápať, že on chce pre mňa len to najlepšie. Na to teraz nie je vhodný čas.

„Ako myslíš." Povie odovzdane a odomkne auto.

Až keď naštartuje sa ho opýtam. „Zohnal si to?" upriem naňho zvedavé oči. Prikývne.

„Tam v dverách," kývne mi a očami letmo skočí na správne miesto.

Z priezoru vytiahnem malú pištoľ. Jej presné meno mi je neznáme, ale je z ľahkého čierneho kovu. Padá mi do dlane ako uliata pre istotu je aj zaistená. Nie som žiadny znalec zbraní, hoci s nimi narábať dokážem, no je mi jasné, že toto je majstrovská práca. Na kohútiku stoja vyryté písmenka, ktoré vyvárajú meno výrobcu. Daniels.

„Na čo ti to vlastne je?" spýta sa ma Sam s miernou panikou v hlase. Možno som sa trocha nechala uniesť jej obdivovaním a nevšimla som si, že mierne maniacky skúmam každý detail.

„Pre istotu." Myknem ramenom. Už nechcem zažiť ten pocit, ako vtedy v uličke. Keď som tam bezbranne stála a vedela som, že nemám pomoc a ani záložný plán. Už sa nechcem cítiť tak bezmocne, ako vtedy, keď ma ten chlap chytil. Chcem si byť istá, že ak aj k niečomu takému dôjde, budem mať pri sebe zbraň, poslednú ochranu, ktorá mi môže, ale aj nemusí, zachrániť život.