Rádioaktívna ✔

XIX.- Výlet k hranici

„Amelia!" skríkne a usmeje sa na mňa Melanie. Zdá sa, že sa chce rozbehnúť mojim smerom ale v tom si uvedomí, že je napojená na prístroje a z postele sa tak ľahko nedostane.

Pozriem na Stepana, ktorý sa len usmeje a kývne mi, aby som k nej prešla.

„Ako sa cítiš?" spýtam sa jej keď sa usadím k jej nohám.

Mykne plecami. „Trošku ma bolí hlava."

Zaváham a hryznem si do pery. „To bude v poriadku." Vyčarím falošný úsmev a zahľadím sa do jej modrých očí podliatych krvou.

Tiež sa na mňa usmeje ale pokrúti hlavou. „Nebude." Hlesne takmer nepočuteľne.

Zamračím sa a dotknem sa jej ruky. „Prečo to hovoríš?"

Usmeje sa a oči je zalejú slzy. „Viem to." Jedna slza sa jej skotúľa z tváričky a ona ma bez varovania objíme. „Vždy to končí takto. Nikoho to neminie a ty to vieš."

Silno zažmurkám od prekvapenia. Toto dievča, ktoré sa celé dni hralo s mackom a zdalo sa, že žije v bezstarostnom svete, teraz hovorí niečo tak vážne?

„Hej, Melanie," pokúšam sa ju utíšiť ale ona naďalej smrká v mojom lone. „to nie je pravda. Ty sa ešte môžeš uzdraviť." Nežne hladím jej chrbát, ktorý pokrýva len tenká látka nemocničného oblečenia.

Trocha sa odtiahne a zakloní hlavu, aby mi dovidela do očí. Svetlé vlásky jej padnú z pliec. „Ja o tom nechcem hovoriť." Šepne pochmúrne. „Poďme sa hrať." Dodá už podstatne veselšie a do rúk mi vtlačí Maca. Pohľad uprie za mňa a zamáva na Stepana. „Poď aj ty."

Stepan sa váhavo postaví a presunie sa k nám. Podám mu Maca. „S tým čo?" spýta sa anglicky.

„Fantázia, Stepan, nechaj sa inšpirovať." Poviem a použijem ruštinu, ktorá sa mi vybaví v mysli.

Podvihne obočie keď začuje svoju rodnú reč a pochvalne pokýva hlavou. „Takže ty vieš po rusky?" spýta sa ma spomínaným jazykom.

Usmejem sa naňho. „Už to tak vyzerá." Poviem po rusky.

+++++

Mám z toho zvláštny pocit. Melanie je stále veselá ale jej slová ma vyviedli z miery. Nemôžem si pomôcť, zdá sa mi, že som ich už počula. Že sa v nich ukrýva oveľa viac, ako bolesť chorého dievčatka. Jej slová povedia veľa, len treba chápať ich skrytý význam, ktorý nepochybne majú, len ja ešte neviem, čo to je. Ale viem, že to musím zistiť za každú cenu.

Stojím na chodníku vedľa nemocnice a čakám na Sama, ktorý má vraj každú chvíľu doraziť. Pohľadom prebehujem dav ľudí, ktorý je ešte aj v obedňajších hodinách obrovský. Istým spôsobom nechápem, kde sa toľkoto ľudí zobralo a kladiem si otázku, či je toto jediná nemocnica v Kupole. Je tu stále plno, akoby ľudia nemali na práci nič iné, len postávanie pred dverami preplnenej nemocnice.

Ako tak so založenými rukami sledujem dav, uvedomujem si, že drvivá väčšina je poznačená ohňom. Či sú to už batoľatá alebo staré tety, skoro každý má telo posiate popáleninami.

Z úvah o ohni ma vytrhne zatrúbenie tesne vedľa mňa. Čierne auto sa zastaví a dvere na strane spolujazdca sa otvoria. „Ešte stále sa chceš pozrieť na to mesto?" Sam nadvihne obočie a usmeje sa.

„Aj hej." Odpoviem a nastúpim. Je jedna vec, že zomieram, druhá vec je ten zvláštny rozhovor s Melanie ale toto je niečo iné. Sam je zvláštny sám o sebe a akokoľvek znepokojivé sú fakty z dnešného dňa, zmocňuje sa ma silné nutkanie odhaliť jeho tajomstvá. A to sa dá len tak, ak sa s ním skamarátim.