VII.- Samantha Schmeilzweiker a pozitívny náboj

2K 196 57
                                    

Kupola sa roztvorí a naše malé lietadlo klesne dole. Pristaneme na malom letisku.

„Voláš sa Samantha Schneilzweiker a si z Anglicka." Začne Chris, pričom na mňa navlieka sivý sveter. „Máš osemnásť rokov a chodila si na univerzitu v Anglicku. Korene máš síce nemecké ale celý život si žila v Anglicku. Preto nemáš prízvuk. Toto povieš každému, jasné?"

„Samantha Schnei-čo?" nechápem.

„Proste si Samanhta." Povie Sam, ktorý sa očividne zmieril s tým, že meno toho dakoho nevyslovím.

„Vysvetlili by ste mi to normálne?" požiadam ich čo najmilšie ale ani mne neujde, že môj hlas škrabe ako brúsny papier.

„Nemáme toľko času. Proste sa drž toho plánu, len doktorovi povedz všetko tak ako je. Nikomu inému. Je to nebezpečné." Povie Sam a už ma spolu so svojim bratom vystrkuje von z lietadla.

„Doriti." Zašomrem si popod nos. Neznášam ak niekto predo mnou niečo tají.

„Správaj sa slušne." Zavrčí Chris, ktorému moje šomranie neušlo.

„Fajn." zamrmlem.

Vyjdem von a do mojich pľúc udrie kvázi čistý vzduch a zaplaví moje telo. Trocha si odkašlem a natrčím ruku k Samovi. Bez oslov mi podá rúško na ústa.

Nasadím si ich, aby som vyzerala nenápadne a pozriem sa po okolí.

Vysoké domy, budovy. Hemží sa to tu ľuďmi, ktorí majú na ústach rúška, každý je v takom anti-radioaktívnom svetri ale to hlavné je, že držia mobily.

Otrávene si povzdychnem. To ich nevedia dať dole ani počas toho, čo chodia?

„Poď." Sam ma potiahne za rukáv svetra a vykročí po ulici.

Zavedie ma pred nízku bielu budovu. Pri dverách sa hromadia ľudia. Kašľú, oči majú podliate krvou a ich pleť je celá znetvorená.

Ten pohľad je neskutočne nechutný. Musím si oviať tvár aby som neodpadla.

„Pri takomto rade sa tam dostanem možno o storočie. Ale to len ak bude doktorko rýchly ako blesk." Poviem otráveným tónom.

„Nemaj stresy," povie Chris a začne sa predierať davom. „máme protekcie."

„Vy. Nie ja." Spresním ho.

„Nie. Naše prípady majú protekcie a hoci ma to neuveriteľne štve, teraz si náš prípad." Opraví ma.

Povzdychnem si. Nie je jediný koho štve, že môj život závisí od ich dobrej vôle.

Dostaneme sa pred dvere, kde čaká malé dievča s nepeknými popáleninami. Červené fľaky má po celej tvári, nohách, rukách a isto aj inde len to nevidno. Oči má celé červené a blonďavé kučierky obhorené. Drží za ruku vysokého chlapíka so silno stisnutými perami.

Chris zaklope a odozvou je otvorenie dverí nízkou sestričkou s gaštanovými vlasmi.

„Ach, Chris," vypadne z nej. Na prvý pohľad vidno, že spolu niečo majú. „Hmmm, poďte dnu."

„Počkať!" zaprotestujem a dám si z úst dole rúško. Veď to dievča potrebuje pomoc oveľa viac ako ja. „Najskôr to dievča." Rukou kývnem na malú.

„A... teda Samantha, vieš, čo sme..." odrapkáva Sam.

„Ticho. Najskôr ošetrite to dievčatko."

Skloním sa k malej dievčinke. „Ako sa voláš?"

„Melanie." Povie tichým hláskom.

„Ja som Amelia." Poviem tak aby to počula len ona. „Pozri sa." Natrčím jej dlaň a ona ho zdráhavo chytí. „Pôjdeš dnu, áno? Pán doktor ťa vylieči. No poď."

Rádioaktívna ✔Where stories live. Discover now