XXXIII.- Urobil si pre mňa viac, ako ktokoľvek iný

898 105 39
                                    

„Sam?!" vyhŕknem prekvapene. Jeho svetlá štica vlasov je ešte rozcuchanejšia ako obyčajne. Stojí v dverách len v sivom tričku, krátkych šortkách a s šokovaným výrazom na rozospatej tvári. „Čo tu, dopekla, robíš?"

O krok cúvne a zdvihne ruky nad hlavu. „Pokoj," až vtedy si uvedomí, že naňho mierim špičkou noža. Okamžite ho skloním a on si značne vydýchne. Spustí ruky. „Mohli by sme sa porozprávať?"

„To by som ti radila." Zamrmlem polohlasne, ale on to aj tak začuje.

„Najskôr, prosím, polož ten nôž." prehovorí a pohľadom zavadí o vražedný nástroj v mojich rukách.

Premeriam si ho a urobím, o čo ma poprosil. Nôž skončí na svojom mieste a on sa pousmeje. „Tak, radšej si sadni."

„Radšej už vyklop, čo sa stalo a kde je Samantha." Pretočím nad ním oči, no sadnem si na stoličku. On si sadne oproti mne tak, aby nás oddeľoval jedálny stôl.

„Vieš, včera večer," začne a ja pozorne sledujem každý detail jeho tváre. „ku mne prišla Samantha. Vravela, že si bola zvláštna, pýtala sa, čo sa v ten deň, stalo. Nechcel som jej povedať pravdu, tak sa na mňa obula, že aký som ja priateľ. Vraj, teraz sa nenaštvi, nechce bývať s niekým, o kom nič nevie a aj jej najbližší priateľ jej o danej osobe len klame. Keďže je Chris mimo mesta, na nejakej služobnej ceste pre SOFTPOE, rozhodla sa, že sa presťahuje ku mne a ja som nemal možnosť odmietnuť. Ale nechcel som ťa nechávať samu, tak som sem prišiel na noc ja."

Pomaly vstrebávam slová, ktoré vypustí z úst. Samantha odišla? Nezdalo sa, že je na mňa naštvaná, tak prečo? Len tak z ničoho nič? Telom mi prebehne vlna sklamania. Ja som si myslela, že jej môžem veriť a nevadí jej moja prítomnosť. Rozhodne som sa mýlila. Teraz to už viem.

Bola by len taká dobrá herečka a priateľstvo len predstierala? Ale prečo? Prečo mi to jednoducho nepovedala? Neurazila by som sa. Teraz som len sklamaná, že človek, ktorý mi je blízky, si myslí, že som obyčajný klamár. Som sklamaná sama zo seba, že som bola zbabelá, povedať jej pravdu.

„Si v pohode?" spýta sa Sam. Ani som si neuvedomila, že počas môjho zamyslenia vstal a teraz stojí pri mne s rukou na mojom pleci.

Pokrútim hlavou. „Toto je jej byt. Ak nechce, aby som tu bola, odídem."

„A kde by si šla?" nadvihne obočie Sam.

Zamyslím sa. Nemám veľa možností. Mohla by som sa dohodnúť s Philom, aby mi priradil nejakú izbu v nemocnici za účelom pozorovania. No to by som tak či tak, neprijala. Nemocnicu potrebujú skutočne chorí ľudia, nie ja. Nič iné tu však nie je. Odovzdane pokrútim hlavou. „Netuším." Priznám porazene.

„Tak vidíš. Samantha sa upokojí, len, ona je dosť tvrdohlavá." Pousmeje sa.

„Ale ja nestojím o to, aby ma prijala späť. Určite nie tak, žeby ma v duchu preklínala." Zavrtím hlavou. „Nestojím o falošnú pomoc."

„Ona falošnú pomoc ani nepodáva. Teraz sa len cíti urazená, že sme jej všetko neprezradili." Povzbudzuje ma Sam, pričom ma hypnotizuje očami.

„Nie," pokrútim hlavou rázne. „v žiadnom prípade tu už neostanem."

Sam si teatrálne povzdychne. „Fajn, poddávam sa. Tak ideš ku mne."

V tom momente sa takmer zadrhnem v obyčajnom nadýchnutí. „K tebe?!" vychrlím neveriacky.

Sam sa zasmeje. „Čo si na tom nepochopila?"

„Prečo by som mala ísť k tebe? Navyše, čo bude, ak sa vráti Chris?"

„Chris sa vráti až o tri dni a som si takmer stopercentne istý, že dovtedy sa so Samanthou urovnáš." Chcem protestovať, ale on ešte nekončí. „Okrem toho, požiadala si ma o pomoc s tvojimi spomienkami. Ak budeš so mnou, budeme mať viac času, prísť na niečo, nemyslíš?" nadvihne obočie.

Zamračím sa naňho. Presne vie, kde udrieť, aby som prikývla. Moju zvedavosť neukojí nič a on to dobre vie.

„Dopekla aj s tebou." Zavrčím na čo sa len zasmeje.

„Máš tu už nejaké veci alebo...?" spýta sa a prebehne miestnosť pohľadom.

Myknem plecom. „Niečo aj hej, ale väčšina vecí patrí Samanthe."

Prikývne. „Tak si ešte aj zájdeme na nákupy." Povie zamyslene. Ja sa zamračím. Chlap, ktorý ide dobrovoľne na nákupy?

„Pozri, Sam, ja nechcem byť na starosť." utrúsim keď zájdeme do izby.

Smrteľne vážne na mňa pozrie. „Ty nie si na starosť, rozumieš?"

„Myslím to vážne."

„Ale nie tak vážne, ako ja, Amelia. Som len rád, že ti môžem pomôcť." Venuje mi úprimný úsmev, ktorý ma zas prinúti zamyslieť sa nad tým, prečo bol zozačiatku taký netýkavý. A čo ho tak rozrušilo, že celé dni so mnou neprehovoril.

„Ďakujem ti. Za všetko." Poviem potichu a pozriem do jeho očí. Zelené dúhovky, akoby vytesané zo smaragdu, sa aj v prítmí izby zalesknú.

„Za všetko?" nadvihne obočie.

„Teda," Urobil si pre mňa viac, ako ktokoľvek iný. Za to sa nedá slovami odvďačiť. „Zachránil si ma, doniesol sem, zatutlal môj príchod, čím si nepochybne porušil všetky zákony Kupoly, pomohol si mi, keď som bola na dne, udržiavaš moje tajomstvá a teraz ešte aj toto." Pri tých slovách sa mu musím pozerať do očí, hoci sa v tých mojich zalesknú maličké slzy. „Nepamätám sa na všetko, netuším, kto som, ale viem, že toľko pomoci mi ešte nik neposkytol. Každý odo mňa vždy chcel len láskavosti, ale ty nie. Prečo?"

Namiesto slov, sa priblíži ku mne a spojí naše ruky dohromady. Medzi nami je sotva pár centimetrový priestor a aj ten vypĺňajú naše prepojené ruky. „Pretože ty si tá, ktorú som hľadal." Zašepká a zruinuje i ten kus miesta medzi nami, keď svoje pery pritisne na tie moje.





Noooo, síce kratšia časť, ale nepochybne prevratná :D Hádam som si našla vhodný čas na tento... obrat? :D Teda, možno sa mi podarilo nesklamať :D Dúfam, že sa časť páčila, ďakujem vám za všetko :)

Rádioaktívna ✔Where stories live. Discover now