Rádioaktívna ✔

III.- Lietaj kým máš nádej...

„Čo sa deje?" zakričí Sam, ktorý sa drží lavičky rovnako pevne ako ja.

„Myslím, že sme sa dostali do menšej búrky." Snaží sa čo najpokojnejšie hovoriť Chris. Veľmi sa mu v tom však nedarí.

Zaskučím.

Sam sa vyhrabe na nohy a pomaly prejde do riadiacej miestnosti.

Ja zostanem sama s lavičkou a zaťatými zubami.

Lietadlo sa kýva z jednej strany na druhú a späť. Robí to dookola a ten kolobeh hompáľania nemá koniec.

Z toho točenia a nadhadzovania mi príde zle a mám pocit, že čoskoro vyvrátim aj to čo som nejedla.

Poviem si, že končím.

Nejako sa vydriapem do stoja a pretackám sa k riadiacej miestnosti.

„Uffffff." Vydýchnem keď sa opriem o rám dverí.

Potom však uvidím tú búrku a neviem sa nadýchnuť.

Čierne mraky križujú desiatky bleskov a na predné sklo dopadajú kvapky veľkosti ľudských pästí a ja sa čudujem, že ešte nerozdrvili sklo.

„Menšia búrka?" nadvihnem obočie. Ani neviem kde sa vo mne zoberie toľko odvahy povedať to tak uštipačne.

„Podľa radaru nie je veľká." Vyhlási Sam, ktorý nervózne stláča nejaké tlačidlá. „Zrejme je len dosť koncentrovaná."

„Koncentrovaná?" nechápem.

„Radiácia," prevezme slovo Chris. "Dostala všade, vrátane ovzdušia planéty. Podľa mňa, táto búrka obsahuje radiáciu."

„Takže sme vo veľkej búrkovej bombe?" zhíknem.

„Povedzme." Povie Chris. „A teraz by si mohla odísť, aby sme si robili svoju prácu!"

„Bláznite? Ako sa z toho chcete vymotať?!" strach prevezme vládu nad mojimi myšlienkami a odpovedám oveľa drsnejšie než inokedy.

„Nevieme ale prosím ťa choď si sadnúť. Takto nám nepomáhaš." Povie relatívne pokojne Sam.

Zhlboka sa nadýchnem.

Takto im predsa nepomôžem. Poslúchnem Sama a vytackám sa z kabínky. Potom sa však lietadlo zatrasie a ja kvacnem na zem celou silou.

„Auuuu." Z hrdla sa mi vyderie bolestivý škrek.

„V pohode?" zakričí z kabínky Sam.

„Jasné." Odkričím mu. Musela som sa fakt slušne strepať, keď si to všimli ešte aj tam.

„Dávaj pozor!" zakričí Chris a ja ostanem mierne zmätená.

Na čo mi kričí, že mám dávať pozor?

„Dobre!" zavrčí Sam a ja si uvedomím, že to „dávaj pozor!" nepatrilo mne. „Ja len nechcem aby sa zabila."

Ďalej si po sebe hádžu pokriky, ale ja si to už nevšímam.

Rukou sa silne zachytím o okraj lavičky a vydriapem sa do sedu. Postavím sa na roztrasené nohy a okamžite si sadnem na lavicu. Veľmi to však nepomáha. Kĺžem sa po celej drevenej doske, nech sa držím akokoľvek silno až nakoniec padnem zadkom na zem.

Sem, tam. Sem, tam.

Lietadlo sa nakláňa na všetky strany. Občas ma to prilepí k stene a niekedy k zemi. Nemám žiaden pevný záchytný bod, na ktorý by som sa mohla spoliehať. Tak lietam po palube ako sa mi zapáči a vydávam zvláštne, jajkavé zvuky pri každom náraze.