Rádioaktívna ✔

XLI.- Odvedenie pozornosti

Sú veci, ktoré sa nedajú opísať, sú city, ktoré sa dajú len cítiť, sú myšlienky, ktorým treba jednoducho veriť.

Nemožno opísať to, čo teraz cítim. Neexistujú slová, ktoré dostatočne vystihujú všetko, čo som prežila. Všetku tú bolesť cítim znova, akoby mi ešte stále pichali ihličky do krku. Vedomie, že ľudia, ktorých som mala rada, zomreli, ma zužuje. Aj doteraz som vedela, že zrejme umreli aj nejakí moji blízki, ale teraz, že si pamätám ich tváre, mená, slová, ich skutky, sa bolesť znásobí.

Li Monroe, pôvodom z Japonska, bol skvelý človek. Veselý, vtipný a aj keď mal svoje temné chvíle, vždy vedel vyčariť úsmev. Verila som mu viac, ako komukoľvek inému, po Maxovej smrti. Bol ako môj starší brat.

Wera Astein, tvrdé a neoblomné dievča. Najskôr som ju nemohla vystáť, ale neskôr sa stala mojou blízkou kamarátkou. Stačilo jej zachrániť život.

Maximiliam Stroud. Človek, ktorého som milovala viac, než kohokoľvek iného. Bol síce labilný a nevyspytateľný, no mal obrovské srdce. Viem to lepšie, než hocikto iný. Pomáhal každému, kto to potreboval. Nebol empatický, ale predsa nechcel nikomu nič zlé. Okrem mojich rodičov. No ani ja nemôžem popierať, že som dlho bažila po ich smrti.

Paul Parker. Vysoký muž s tmavými vlasmi. Pracoval pre SOFTPOE a zastával vysokú pozíciu. Pracoval na tajnom projekte, ktorý používal skratku NPW. Viem len, že to bolo spájané s radiáciou.

Amina Parker. Jeho manželka, žena so svetlými vlasmi a hlbokými modrými očami. Držala sa hesla „Veda je jediná vec, ktorá môže ovplyvňovať naše životy." To ju sprevádzalo na každom kroku. Vždy brala všetko vedecky, nikdy neprejavovala emócie, až na rozčúlenie. Pracovala spolu s otcom na tom tajnom projekte.

Obaja boli ale zasvätení aj do niečoho väčšieho. Ten experiment súvisel s ľuďmi. Netuším, čo presne obsahoval, ale na otcových prístrojoch sa črtalo jedno skratkové slovo. HSTR, bol experiment, ktorý spočíval na ľudskej psychike. Jedinci, ktorých testovali museli vyhovieť rôznym požiadavkám.

Ešte pred tým, ako ma prvýkrát omámili tou ich gebuzinou, mi kládli otázky. Pripadali mi nezmyselné a úplne obyčajné. Boli aj typu ako sa cítiš, ale aj iného charakteru, napríklad, ako by si sa zachovala, keby padla jadrová bomba a ty by si bola jediná, ktorá prežila. Teraz to moju situáciu krásne vystihovalo.

„Si v poriadku?" spýta sa ma polohlasne Sam. Odtiahnem sa od neho a vyčarím totálne falošný úsmev.

„Nie." Pokrútim hlavou. „Ale bude to lepšie."

Natiahne ku mne ruku a zotrie slzu z môjho líca. „Viem, že je to šok," povie potichu, „ale život ide ďalej."

„To sa ti ľahko povie." Povzdychnem si.

„Ani nie." Pokrúti hlavou a zoberie moju tvár do svojich dlaní. Jeho ruky sú oproti mojim rozhorúčeným lícam takmer ako ľad. „Práve som zistil, že si oveľa komplikovanejšia, ako som si myslel."

S úsmevom pokrútim hlavou. „Ty si blbec."

Uchechtne sa: „Nie, nie! Myslím to úplne vážne!"

„Okej," pretočím oči a zotriem si zvyšné slzy. „Chcelo by to rozptýlenie."

„Aké rozptýlenie?" spýta sa Sam s nadvihnutým obočím a so zvláštnym tónom.

Plesnem ho po ramene. „Prestaň, Samuel!"

„Nevolaj ma Samuel." Protestuje s úsmevom.

„Tak potom nerob." Oponujem a on prikývne.