Rádioaktívna ✔

II.- Ako to presne bolo

Hučí mi v ušiach.

Vidím spomalene.

Kráčam za Samom a tým druhým k lietadlu.

Vravia niečo, ja ich však nevnímam.

Žijem.

To je moja jediná jasná myšlienka.

Spomínam si na ľudí. Stála som na pódiu a niečo vravela. Potom, zaznel krik z davu: „Niečo sem letí." A ruka starého muža ukazovala na oblohu za mojím chrbtom. Otočila som sa a zbadala som malú bodku, ktorá sa stále približovala. Priveľmi rýchlo.

„Kryte sa!" zakričala som a vrhla sa dole k zemi.

Dav ma napodobnil akoby ich riadila jedna myseľ ale bolo aj tak neskoro.

Zaznelo mohutné PRÁSK!, zdvihla sa obrovská vlna tepla a energie. Uši mi pukali pod tým zvukom.

Budovy po našich bokoch sa začali rúcať a ja som bezbranne sledovala ako padajú na mohutný zástup ľudí.

Tiekli mi slzy a pozrela som sa nad seba.

Potom som videla už len tehlovú stenu, ktorá na mňa celou silou padala.

„Amelia." Zo spomínania, z ktorého som ani tak nič nezistila, ma vytiahne chlapčenský hlas. „Si v pohode?"

Sam sa na mňa obracia vo svojom, už sivom, skafandri.

„J- jasné." Vyjachcem sa. V skutočnosti však nič v pohode nie je. Veď som sa práve dozvedela, že nemám domov, na nič sa nepamätám, a moja celá rodina (ak som nejakú mala) je zrejme navždy pochovaná v troskách.

Prečo by som nemala byť v pohode?

Obria skafandria hlava prikývne a otočí sa späť dopredu.

Zdvihnem zrak a uvidím maličké lietadlo. Je natreté na bielo a na boku má tri čierne čiary.

„Nastupovať." Prednesie Samov brat a otvorí posuvné dvere.

Ukáže mi, aby som šla prvá.

Pomaly pristúpim k otvoru a nakuknem dnu.

Lietadlo zvnútra nie je o nič väčšie ako zvonka.

Celý priestor tvorí malá riadiaca kabínka a jedna chodbička, ktorá má na bokoch stien pripevnené dve lavičky.

Predtým ako vojdem sa zhlboka nadýchnem.

Pľúca sa mi naplnia zrádioaktívneným vzduchom a tak do polovice čakám, že na mieste padnem mŕtva.

Nestane sa tak, a preto nastúpim. Sadnem si na lavičku a opriem si lakte o kolená.

Sam si sadne na lavičku oproti a jeho brat prejde do kabínky.

Zaplaví ma pocit akoby sa mi žalúdok vyšplhal až do krku a z toho pochopím, že sme práve vzlietli.

Pozerám sa na Sama a hoci jeho tvár nevidím, mám pocit, že aj on sa pozerá na mňa.

Príde mi zvláštne, že je ešte stále v tej svojej maškare. Mohol by si to už dať dole.

Akoby mi čítal myšlienky, zdvihne ruky a odkrúti si hlavu. Nie vlastnú ale hlavu skafandra.

Tak sa odkryjú postupne jeho tenké pery, špicatý nos, zelenkavé oči a nakoniec štica slabo hnedých vlasov.

Jeho pohľad sa zastaví na mne.

„Sam." Predstaví sa.

Ako by som to nevedela...