Rádioaktívna ✔

I.- Ako?Prečo? Kedy? Čo?

Moje oči sa pomaly prispôsobia svetlu a ja uvidím biely ochranný oblek.

„O-ona žije..." vykokce nejaký hlas, ktorý zrejme patrí chlapcovi.

„To nie je možné..." prehovorí oveľa tvrdší hlas.

Do môjho obzoru sa vtlačí ešte jeden naobliekaný muž.

Nechápavo sledujem ako si ma tí ľudia obzerajú. Čo je také zvláštne na tom, že žijem?

Ten, ktorý tu bol prvý, prehovorí: „Pomôžme jej."

Podá mi ruku ale ten druhý ho tresne: „Sam! Zbláznil si sa? Ešte od nej vybuchneš!"

Vybuchne?

Ten chalan, zrejme Sam, to nechápe rovnako ako ja: „Prečo by som mal vybuchnúť?" povie to úplne posmešne ale ruku si predsa stiahne späť.

„Predsa o tri kilometre ďalej vybuchla bomba! Ktovie, čo je to za mutanta. Možno nám ešte aj hlavu odtrhne!"

Aby svoju teóriu zveličil, tak o krok ustúpi.

Vtedy stratím všetku vážnosť a rozosmejem sa.

Najskôr to znie veľmi zvláštne, chrapľavo, ale o chvíľu sa to zmení na číri a bezstarostný smiech. Nevšímam si ani to, že každú zvuk, mi šklbne telom, tak silno, až mám pocit, že ma roztrhne.

„Čo je také smiešne?" vyprskne, ešte nemenovaný chalan.

„Nič, nič." Potlačím smiech a chrapľavo prehovorím. „Len to, že som tu zavalená, z trosiek mi trčí len hlava a myslíš si, že ti odtrhnem hlavu."

Chlapík neodpovie, len naďalej stojí v tom svojom skafandri.

„Nie je nebezpečná." Povie Sam a zas mi podá ruku, čo si asi nedomyslel.

„Ehm, ak si si nevšimol, tak mám ruku zavalenú." Podotknem. Ani neviem, kde sa vo mne zobral ten uštipačný podtón.

„Bože, ja som tupý!" skríkne, skrčí sa a začne odhrabávať kamene.

„Ty braček," prehovorí ten druhý. „nie si normálny."

Navzdory tomu, čo povedal sa zohne k, zrejme bratovi Samovi, a začnú ma vyhrabávať spod sutín.

Netuším prečo, ale necítim tie kilogramy tehál ako ma tlačia. Aké boli ťažké si uvedomím až vo chvíli, keď zo mňa dostanú aj posledný kamienok.

Je to úžasný pocit. Akoby... akoby...ani neviem ako. Viem len, že je to úžasné.

„Dokážeš vstať?" spýta sa Sam, ktorého biela kombinéza je úplne pokrytá hustým sivým prachom.

„Pokúsim sa." Poviem ticho. Odkedy ma „odkryli" na mňa dolieha zvláštny pocit paniky, ktorý nechápem.

Na hruď mi tlačí nejaká sila a skoro nedostanem dych. Celé telo mi zaplavila horúčava a hlava sa mi motá.

„Opatrne." Povie Sam a podá mi ruku.

Odmietnem jeho pomoc.

Opriem sa o vlastné ruky, že sa postavím, tie sa mi však roztrasú a zaplaví ich tupá bolesť.

Tak sa aspoň zdvihnem do sedu a všimnem si, že som vlastne v krátery.

Ja, Sam a aj jeho brat sme na dne nejakej jamy v troskách, na molekuly rozpadnutej budovy.

„Čo sa tu stalo?" vydýchnem.

„Ty nevieš?" Sam sa ku mne skloní, ale tá kombinéza, v ktorom vyzerá akoby práve priletel z mesiaca, mi blokuje výhľad na jeho tvár.

„O čom by som mala vedieť?" nechápem, ale mám pocit, že ide o niečo hrozné.

Sam sa otočí k svojmu bratovi: „Nič nevie."

„To nie je možné. Len predstiera." Tvrdí ten druhý.

„Povedzte mi čo sa deje!" zvýšim hlas.

„Na čo si pamätáš?" spýta sa Sam.

Zamyslím sa.

No nič. Nenapadne ma nič. Kde som bola? Čo som robila? Čo sa stalo?

Zaradom si kladiem pre seba tieto otázky ale odpoveď nie a nie nájsť.

„Ja... nepamätám si nič." Vydýchnem.

Celé telo sa mi roztrasie, ale nemôžem sa poddať panike.

Namiesto toho sa pomaly zodvihnem na nohy. Ako náhle na ne pustím svoju váhu, sa mi roztrasú. Mám pocit, že čoskoro padnem.

Pozriem sa na vlastné, chudé nohy, ktoré pokrýva červená rifľovina a roztrhnuté topánky.

Tričko som mala zrejme biele, ale od prachu sa to nedá rozoznať. Okrem toho je na cimpr-campr roztrhané.

Vlasy mám v rozheganom drdole, až mi padajú do očí. Celé ruky mám sivé od toho prachu.

„Si v pohode?" prebudí ma z nemého tranzu Sam.

„Som." Vydýchnem a začnem sa škriabať von z tejto trhliny.

Škriabem sa asi do päťmetrového strmého kopca, keď sa konečne dotknem okraja.

Vytiahnem sa, hoci ma stále všetko nesmierne bolí a ten pohľad ma skoro zvalí späť, rovno do tej jamy.

Budovy, stromy, autá. Všetko to, je zrovnané zo zemou. A to doslova. Všetko naokolo je rovná plocha, z ktorej občas trčí zdeformovaná ľudská končatina.

Skloním sa a dotknem sa stuhnutým prstom, ktoré trčia z kopy šrotu. Sú pokryté sivým prachom, rovnako ako všetko naokolo. Na dotyk sú horúce. Akoby, život v nich, nikdy nevyhasol.

„Kto to urobil?" poviem plačlivo, pričom sa dívam na obrúčku na mŕtvej ruke.

„Bolo to nutné." Ozve sa hlas za mnou.

„Nutné?!" ten tvrdý hlas sa mi sformuje v celom tele. „Čo bolo nutné? Vyvraždiť tisícky nevinných?" mám pocit, že sa podo mnou roztrasie zem, keď zvýšim hlas.

Postavím sa a pozriem na chlapíka za mnou. Nie je to Sam, ale ten druhý.

„Pochop. Neexistovala iná možnosť. Nemali sme na výber." Povie na svoju obranu.

„Vždy máš na výber." Poviem.

Zotriem si slzu z tváre, ktorá sa tam dostala počas rozhovoru.

„Kto ste?" spýtam sa. „Prečo ste nám to urobili?"

„V lietadle ti to vysvetlíme." Sam sa vyhrabe z diery a kývne na mňa vo svojej maškare. Ja konečne pochopím aká uniforma je to.

„Ochranný odev pred radiáciou." Hlesnem.

„Poď za nami. Odvediem ťa do bezpečia." Povie Sam.

„Do bezpečia?" nechápem. „Čo sa stalo?"

„Skončime to už." Povie nemenovaný. „Ameriku zasiahla jadrová strela."

Otvorím ústa, že niečo poviem ale ústa sa mi zaseknú. Ako? Prečo? Kedy? Čo? Dych sa mi zrýchli.

„A-ale... ja žijem." Poviem jedinú vec, v ktorej som si istá.

„Žiješ." Prikývne Sam. „Ale ako? Vážne si na nič nepamätáš?"

„Ale." Poviem. „Volám sa Amelia a prežila som výbuch jadrovej bomby."

Ahój! :D

Takže, čo povedať? :) Ďakujem za všetky prečítania, hlasy a komenty, ktoré si ja veľmi vážim :)

Dúfam, že vás prvá kapitola zaujme :)