Summer Waves

34.Kapitola

Theo

Ani neviem, čo ma vlastne tak náhle zobudilo. Zrazu som sa len pristihol, ako v tme hľadím do stropu svojej starej izby a načúvam, či sa niekde niečo nepohne. Okrem klopania dažďa na parapete som nezačul nič, ani po dobrých piatich minútach. Nemal som ani poňatia, koľko by mohlo byť hodín a preto som ešte plánoval spať ďalej. No sotva som zavrel oči, som začul nejaký buchot v kuchyni, ktorý som si rozhodne nenamýšľal. Ľavou rukou som sa načiahol za lampičkou na nočnom stolíku aby som sa tu nemotal v tme, ale...prekvapilo ma, čo som videl vedľa seba. Alebo skôr, čo som nevidel. Čakal som, že Bernadet bude pokojne spať, ale posteľ bola prázdna. Navyše to ani nevyzeralo, žeby tam niekto predtým ležal. Ešte aj jej oblečenie, ktoré mala prehodené predtým cez operadlo stoličky vedľa dverí do kúpeľne bolo preč.

„Myška?" zakričal som na ňu, ale keď sa zas ozval len buchot...alebo skôr zvuk, akoby si štrngli dva poháre, veľmi som zneistel. Až som ľutoval, že teraz zbraň nebola niekde na dosah ruky. Pre istotu som nazrel do kúpeľne, ale keď som ju nenašiel ani tam, fakt som nevedel ktorá bije. Keď sme zaspávali predsa bolo všetko v pohode, tak čo sa akože stalo? A hlavne čo by robila uprostred noci dole v kuchyni?

Na celej chodbe bolo dosť temno, čo mi ale hralo do karát. A hlavne ticho, ktoré zrazu len preťala klasická hudba, dobre známa mojim ušiam. Otec ju stále počúval pri práci, mal kopu platní na ktoré nedal dopustiť, ale...akoto, že tá hudba hrala teraz? Len tak uprostred noci?

Ešte viac som zneistel, keď som kráčal schodmi a našiel otvorené vchodové dvere. Dnu prúdila veľmi príjemná vôňa dažďa, ale...už som približne vedel, čo čakať. Toho bastarda, ktorý si urobil nárok na môj dom. Podľa papierov si sem zjavne môže prísť kedy sa mu len zachce, len škoda, že ja mu to nebudem tolerovať. Nebude sem chodiť keď som tu a už vôbec nie vtedy, keď je dom prázdny. Hoci sme tu mali nájomníkov, nemali dovolené si to tu meniť, ako sa im zachcelo. Dôrazne som trval na tom, aby sa dom zachoval v stave, ako bol predtým. Potreboval som miesto, kam by som sa niekedy mohol vrátiť a zaspomínať.

Ako prvé som privrel dvere, čím som možno strhol na seba pozornosť, ale možno ani nie. Každopádne som sa v duchu pripravoval na všetko. Srdce mi celý čas dole schodmi divoko búšilo, ale teraz to bolo akoby ešte horšie. Bál som sa, čo...alebo skôr koho by som tam mohol nájsť. Preto som kráčal pomaly, pripravený na hocijaký útok, ale... Zostal som len stáť s otvorenými ústami, keď som na pohovke oproti mne našiel sedieť muža s pohárom whisky v ruke. Jeho smaragdové oči sa upierali na mňa spôsobom, na aký som bol dlhé roky zvyknutý. Bol to...

„Otec?" dostal som zo seba potichu s pocitom, že ma hneď hodí o zem. Uvedomoval som si, že ide zjavne len o sen, inak by tu predsa nemohol byť, ale...ale...aj tak. Keď sme si večer pozerali fotky, nevzalo ma to až natoľko, ako teraz.

„Pripiješ si so mnou? Zákon ti to už dovoľuje." zasmial sa a načiahol ku mne ruku s druhým pohárom. Takže som počul dobre. Zvuk, akoby niekto niečo robil s pohármi. No...ako mohol vedieť, že prídem dole, aby som zistil, čo je vo veci?

„Prečo si tu? Doteraz sa mi s vami od tej nehody nikdy nesnívalo, tak prečo práve teraz?"

„Lebo si musíme pohovoriť Theo." váhavo, ale prijal som pohár a posadil sa vedľa neho. Bol to ale veľmi zvláštny pocit. Možno skôr bolestivý, ako zvláštny. Toľkokrát som jeho aj mamu chcel ešte vidieť, ale teraz...desilo ma to. Za celý ten čas som si zvykol, že tu nie sú, že nemôžem už nikdy takto vidieť ich tváre a teraz?

„Kde je Bernadet?"

„Neboj sa. Jej sa nič nestalo a ani nestane. Hlavne ak má po boku teba." pripil som si spoločne s ním, aj keď na mňa bola whisky moc silná. Pil som ju vlastne len raz. Asi dva dni potom, ako som vtedy prišiel domov z nemocnice. S mojou hlúpou hlavou som si myslel, že alkoholom všetko vyriešim, že v ňom utopím svoju bolesť a smútok, ale prerátal som sa. Bol som tu vtedy sám a naozaj pochybujem, že som niekedy už tak veľmi kričal, alebo plakal. Alebo, žeby som niekedy cítil toľko sily, aby som rozbil každé jedno zrkadlo, čo v dome bolo. Nemohol som sa skrátka na seba ani pozrieť, lebo vedomie, že ja som ich zabil mi úplne prerástlo cez hlavu. Až ráno ma vlastne strýko našiel ešte stále plačúceho na schodoch a dorezanými krvácajúcimi rukami.