Summer Waves

20.Kapitola

Theo

Neviem čo som si myslel, že by bolo správne v tej chvíli urobiť, ale...neurobil som vlastne nič. Len som ešte pevnejšie zovrel volant a držal auto rovno ako doteraz. Vsádzal som na to, že ak zostanem pokojný a zakročím až v poslednej chvíli, bude to lepšie, ako keby som začal zmätkovať. Preto som pustil Bernadet ruku, položil ju na volant a keď mi svetlá toho auta už svietili do očí tak jasne, že som skoro nič nevidel, nasmeroval som auto doprava. Bol som si istý, že keď sa takto tesne šuchneme o seba, zvodidlá nás udržia na ceste, čo mi vlastne aj vyšlo. Dosť nepekne sme ale obe strany auta oškreli, trocha nás to potom vyhodilo z dráhy, ale stačilo jemnejšie dupnúť na brzdu a razom sme zastali. Trocha krížom cez celú cestu, ale stáli sme.

Moje oči v momente patrili Bernadet, ktorá si vedľa mňa trocha pokričala, keď sme bokmi auta šuchli, či už toho blázna, alebo zvodidlá, ale inak vyzerala okej. Síce bola chrbtom pritisnutá k sedadlu čo to len dalo, oči v samej hrôze upierala pred seba, ale to bolo celé len maličkosť. Keď som pomyslel na to, čo sa mohlo stať, ďakoval som každému tam hore, že mi dali rozum a ja som neurobil hlúposť, ktorou by som nás zabil.

„Si celá?" opýtal som sa po chvíľke, sotva som sa ja sám trocha spamätal. Všimol som si, že pri nás zastalo pár áut, ale akosi sa v tom daždi nechcelo von nikomu.

„Myška," oslovil som ju ešte raz a opatrne jej otočil hlavu mojim smerom. Nedalo by sa povedať, žeby sa mi nejako tešila, ale zato mohol zjavne strach. Strach, ktorý som ešte stále pociťoval aj ja sám. No ani to mi nezabránilo, aby som jej vtisol rýchlu pusu a potom vystúpil. Červené Camaro, ktoré nás skoro nabralo, ešte tiež stálo na mieste, zatiaľ čo ja som podišiel k strane vodiča a ráznym pohybom otvoril dvere. Nezaujímalo ma, kto ma bude za nimi čakať. Bol som ochotný sa aj pobiť.

„To čo si o sebe pre Boha myslíte? Skoro ste zabila mňa, aj moju priateľku!" skríkol som na nejakú mladú blondínku, ktorá sedela za volantom a podľa mňa ani nevedela, čo sa deje. Čo ma ale vytočilo najviac bol mobil, ktorý držala v ruke. Takže ona si tu esemenskuje, alebo ja neviem čo a ani si nevšimne, že sa preradila do druhého pruhu? Do pruhu, kde idú autá úplne opačným smerom?

„Nevšimla som si, že idem zlým smerom."

„Jasné, že nie, keď máte v ruke mobil! Ste vy vôbec normálna?!" nechcel som kričať, ale inak to nešlo. Ešte aj to ako sa na mňa pozrela, mi dvihlo tlak. Akoby ju vôbec ani nezaujímalo, že mohla niekoho zabiť. Či už nás, seba, alebo hocikoho na ceste.

„Nemal by si sa toľko nervovať chlapče."

„Viete čo, vážne pochybujem, že má nejaký význam sa s vami baviť. Zjavne ani neviete, čo je to realita," odsekol som, načo sa nejaký muž odvážil vystúpiť a zamieril k nám. Ja som sa obrátil k nášmu autu, ale Bernadet zjavne radšej zostala na mieste. Čo som bral. Nech to rozdýcha a hlavne zbytočne nemokne. Ešte mi prechladne a to fakt nepotrebujem. Stačí, ak sa ja dnes celý deň máčam vo vode.

Bernadet

Aj cez dážď som počula, ako Theo na toto niekoho kričí, ale nedokázala som sa ani pohnúť. Pri tej prudkej otočke, čo spravil predtým ako sme zaparkovali krížom cez vozovku, som si udrela svoje úbohé koleno do priehradky pod palubnou doskou, ale zostala som ticho. Dosť to bolelo, ale zas nie natoľko, aby som robila okolo toho paniku, alebo neviem čo.

Len som počkala, kým si Theo všetko s nimi vysvetlí, aby sme pokračovali. Ja...nebudem klamať. Ale v momente, kedy mi pozrel do očí, ma premkol obrovský strach. Došlo mi, že toto je možno naša konečná, alebo dokonca možno len moja. On by podľa mňa už ani neprežil, ak by som ja zomrela ako jeho rodičia a on mal zas šťastie.