Summer Waves

9.Kapitola

„Theo?" oslovila som ho potichu pre prípad, žeby spal. Bolo síce len niečo krátko po piatej ráno, ale vsádzala som na to, že je hore. Odkedy si ľahol ku mne, som ani veľmi nespala a rovnaká vec sa dala povedať aj o ňom. Len sa tam vedľa mňa prevracal, akoby nevedel nájsť nijaké pohodlné miesto.

„Prečo nespíš?"

„Neviem." ani samej mi nebolo jasné, prečo sa trápim, ak som bola vlastne unavená. Ale tá búrka, čo vonku ešte stále riadila ma nenechala pokojne spať. Stále som musela myslieť na toľko vecí. Pri tom zvuku, ako fučí vietor za oknami sa mi z nejakého dôvodu pred očami zjavila scéna, ako som sedela na hornej palube trajektu na Island. Spomienky na to, ako oči upieram na rozbúrené more a v ruke držím lístoček od neho neboli práve dvakrát príjemné.

„Za pár hodín máš školu. Viem, že už nič nerobíte a tak, ale predsa len nemôžeš zostať doma a dohnať ten spánok."

„Ja budem v pohode, ale...čo ty?" opýtala som sa pomerne ustarostene a posunula sa k nemu bližšie. On ležal na chrbte a síce mal ešte stále zatvorené oči, určite vycítil ako na neho pozerám. Nepáčilo sa mi, ako sa správal keď prišiel späť. Dúfala som, že ak to bolo tak strašne dôležité povie mi o tom, ale on nie. Radšej to zakecal, že to preberieme ráno, čo od neho nebolo vôbec pekné. Predsa som zostala včera doma kvôli nemu a aby sme boli spolu a on ma tu nechal. Navyše bez normálneho vysvetlenia ohľadne miesta kam ide.

„Mne predsa nič nie je. Len si musím premyslieť to všetko, čo sa včera odohralo. A hlavne sa o tom musím s tebou normálne porozprávať, ale to nie teraz. Možno večer. Niečo si navaríme, sadneme si a tak," povedal a skôr, akoby som sa nazdala sme už pozerali jeden druhému do očí, až by sa dalo typovať, koho boli unavenejšie. Ja som na neho síce moc jasne nevidela, keďže som si nechcela dávať okuliare, ale čo už. To svetlo, čo sa sem tlačilo cez strešné okná nad oboma stranami postele mi stačilo, aby som videla aspoň toľko, koľko bolo treba.

„Mám sa báť?"

„Zjavne nie, ale asi sa ti ani nebude veľmi páčiť, čo ti poviem. Je to proste...nechajme to teraz tak. Je to zložité a teraz sa na to necítim. Chcem ešte spať." prikývla som, načo sa mi on aj otočil chrbtom. Troška ma to miatlo, ale brala som to a vlastne zvolila rovnaký prístup. Keďže mi bola dosť zima, prikrývku som si vytiahla až po uši, nejako pohodlne sa uložila na ľavom boku a zavrela oči. Bola som nesmierne unavená, ale spánok bolo zároveň to posledné, na čo som dokázala myslieť.

No aj napriek tomu som sa po nejakých dvadsiatich minútach oddala spánku, aj keď som už nemala moc času. Aspoň o pol siedmej musím vstať, ak sa chcem stihnúť pripraviť a ešte prísť aj načas. Lebo však prečo by nebola škola stále ďaleko? Či už som tu, alebo doma mám pocit, že chodím až na koniec sveta, aby som potom sedem, až osem hodín počúvala reči ktoré ma nezaujímajú a mala pred očami ľudí, ktorých nenávidím.

Preto som sa aj niečo krátko po pol siedmej pobrala do kúpeľne. Dúfala som, že mi sprcha trocha pomôže, ale bez významu. Po tej bezsennej noci boleli dokonca jednotlivé kvapky, keď mi dopadli na pokožku. Moje vlasy sa navyše rozhodli zas robiť tú vec, ktorá sa nazýva byť škaredé, takže som mala fakt radosť. Preto som si ich len stiahla do drdola, nech ich je vidno čo najmenej. Obliecť som sa musela dobre, že nie ako v zime, ale ešte aj to som úspešne zvládla.

Chcela som ešte trocha upratať aj jeho šaty, ktoré si tam nechal včera len tak pohodené, ale...to som si ešte nemyslela, že sotva mu budem chcieť zložiť nohavice, z nich niečo vypadne. S dosť veľkým rachotom vlastne to niečo dopadlo na dlaždice, až som sa v prvej chvíli zľakla, že som ho zobudila. Keď sa však neozval žiaden iný zvuk, s úľavou som pozrela na zem. Úplne ma však dostalo, že som pri svojich nohách uvidela ležať zbraň. Zbraň, ktorú som práve našla medzi Theovými šatami. Chcela som sa po ňu zohnúť, ale zrazu som sa bála čo i len nadýchnuť. Odkedy akože nosí pri sebe zbraň? A hlavne prečo? Bože môj...však ja každú noc spávam v posteli vedľa niekoho, kto si len tak chodí ozbrojený a mne o tom ani nepovie.

Napokon som sa osmelila a vzala ju do rúk, ale nevedela som čo s ňou. V živote som nič takéto nemala na dosah ruky a teraz? Nájdem to u svojho priateľa, o ktorom som si myslela, že je mierumilovný človek a neublížil by ani muške? Prečo sa mi akože nezmienil o tom, že nosí pri sebe zbraň? A hlavne, aby som nebola prekvapená, keď ju nájdem? Veď to nedáva žiadnu logiku.

„Toto si ešte odskáčeš Theo," povedala som si tak viac menej pre seba a zišla dole. Má sa teda na čo tešiť, to je jasné. 

Ešte takto na záver by som sa rada ospravedlnila, že je časť len taká krátka...je toho v poslednej dobe veľa, teraz navyše kopa koncoročných prác v škole a akosi nestíham všetko :( snáď ma chápete...tiež ma to veľmi mrzí, ale nedá sa momentálne nič iné robiť :/