Summer Waves

27.Kapitola

„Máš moje uznanie, že si sa pohla von z kajuty aj bez môjho sprievodu," povedal Theo sa prisadol si ku mne. Ja vlastne ani neviem, prečo som si stoličku dala až úplne k zábradliu, ale...takto mi až tak zle nebolo. Len som hľadela na hladinu vody všade naokolo a pevne stískala zábradlie. Áno...dostali sme až na tú nešťastnú loď.

To mestečko, kam sme šli po Barcelone nám trocha pokazilo počasie, ale atmosféra sama o sebe...Bože môj. Nádhera, krása, slovami zjavne niečo neopísateľné. Ani mi nakoniec vlastne nevadilo, že sa poobede rozpršalo a zmokli sme. Nie všetci zjavne, lebo sme mali voľný program. My s Theom sme sa ale rozhodli, že zájdeme pozrieť akúsi menšiu zrúcaninu na kopci. Akože ona bola sama o sebe čarovná, fakt to tam malo ten stredoveký nádych, len ak by sa potom nerozpršalo. Bolo ale vrcholne romantické sa tam potom schovávať, aby sme nepremokli do poslednej nitky na oblečení. A hlavne keď ma tam pobozkal. Doslova som sa cítila, ako princezná, ktorá kedysi na tom hrade žila.

„Potrebovala som ísť na vzduch. A keďže si ty bol tak zabratý do telefonovania, nechcela som ťa rušiť."

„Ja som len rád." ja osobne som ani nebola, ale nesmiem sa tu klepať od strachu až kým nenecháme loď tak. Každý naokolo mňa sa dobre bavil, užíval si to tu a ja? Nechcela som zaostávať, ak už som raz tu. Loď sama o sebe bola ukážková. Ani neviem koľko poschodí s kajutami mala, ale málo ich nebolo. Myslím, že som napočítala päť, či šesť. Naša bola najvyššie, čo bolo ale dobré, lebo sme to mali blízko k hornej palube. Kde bol mimochodom aj bazén a vírivka. Aj kajuty sami o sebe bolo krásne a hlavne priestranné.

„Uvoľni sa. Ak si dokázala nastúpiť, už bude dobre."

„Nezabudni, že aj cestou naspäť ma musíš presvedčiť." jasné, že som sa z toho snažila vykrútiť. Radšej som ešte včera večer tvrdila, že ich počkám v Madride, kým pôjdu späť. Tam som si to tiež neskutočne užila. Jediné, čo ma až tak nezaujalo bol futbalový štadión, ale žeby som ním opovrhla, to sa povedať nedá. Len to nebola práve moja šálka kávy. Keď prišlo na kostol, chrám, alebo múzeum, viac som sa potešila. Alebo dokonca Plaza de Oriente...opera a palác s jeho krásnymi záhradami. Tam som si to asi užila úplne najviac. Theo sa zas našiel v kostole San Antonio de los Alemanes. Pri tom veľkom množstve fresiek, ktoré neboli len tak na strope, ale všade naokolo sa vám až zatočila hlava. Človek ani nevedel kam sa má skôr pozrieť, aby mu niečo neuniklo.

„To už pôjde ľahšie, lebo mi budeš veriť."

„Tebe verím aj teraz. Ja len neverím týmto tonám železa, že sa udržia nad hladinou." problém nebol v ňom, ale v samotnej lodi. Tá ma desila. Už len z toho mi bolo mierne blbo, ako sa všetko naokolo nás kývalo raz do jednej, raz do druhej strany. Kým sme boli v kajute solídne ma z toho aj trikrát naplo, takže preto som vyšla na vzduch.

„Potom večer, keď si každý ľahne, privlastníme si bazén, hej? Môžeme pozorovať hviezdy a tak."

„Ten nafukovací plameniak je môj," vyhlásila som okamžite, čím som ho vlastne parádne rozosmiala. Odkedy som vyšla sem hore, poriadne veľký nafukovací plameniak, riadne krikľavej ružovej nešiel prehliadnuť. Takže som mala v pláne sa s ním trocha pohrať.

„Ja si beriem pizzu."

„Tú ti rada prenechám." fakt, okrem plameniaka tam bol aj kúsok pizze, na ktorej sa stále niekto váľal. Po týchto dňoch, čo sme len tak behali hore-dole po všetkých možných pamiatkach som sa tešila na trocha voľna. Na lodi sa tak, či tak toho moc robiť nedá a prvý deň na ostrove už bude aj tak ubehaný. Pokiaľ viem ráno ideme do mesta, tam obídeme nejaké zaujímavosti, na obed máme nejaké to predstavenie v morskom parku s kosatkami a potom aquapark. Theo ma už samozrejme nahováral, že pôjdeme na ten šialený tobogán, ktorý má podľa mňa až moc strmý sklon a ide priamo cez nádrž so žralokmi. Jasné, že nie ste priamo vo vode so žralokmi, ale aj tak. Pristúpila som, ale na tú časť, kedy sa na nafukovačkách preplavíme skleneným tunelov a tak budeme mať naokolo žraloky. To ešte aj na videách vyzeralo znesiteľne a vlastne veľmi lákavo.