Summer Waves

5.Kapitola

 „Neveríš mi, alebo ako to mám brať?"

„To som nepovedala," odvetila som so zrakom neprítomne upretým pred seba. Nedalo by sa povedať, že som mu neverila, ale odkedy sme sadli do auta a vyrazili do toho nešťastného Dublinu, som sa cítila nejako mimo. Ale tak už len hneď v noci som sa nič moc nevyspala, navyše bolo zas hnusné teplo a k tomu celému...neviem. V podstate prvýkrát som sedela v auta tak, že bol Theo za volantom. Verila som mu, bol v skutočnosti veľmi opatrný a nešiel nijakou pretekárskou rýchlosťou, no ešte aj na ňom samotnom som videla, že bol nejaký opatrný.

„Tak potom? Ráno bolo predsa také pohodové, tak čo sa stalo?"

„Ale nič sa nestalo. Len premýšľam." nemala som moc jasno, či robíme týmto dobre. Možno sme mali tie zájazdy ešte v pokoji prebrať medzi štyrmi očami, ale zas...nemôžeme s tým čakať neviem dokedy. Možno aj bude dobre, ak nám tam v cestovke pekne povedia výhody oboch a potom sa rozhodneme. Môžeme predsa zájsť tam, vypočuť si čo nám povedia a ak budeme ešte potrebovať čas, prejdeme sa a potom sa vrátime.

„Pokoj. Ak nechceš ísť na tú loď, nemusíme nad tou možnosťou ani premýšľať. Pôjdeme si pekne pozrieť Taliansko a bude." stačilo, že som jeho ruku pocítila na kolene a v momente som privrela oči. Mala by som sa uvoľniť, lebo takto z pekného výletu nebude nič. A ja nechcem, aby sme sa pochytili, lebo ja neviem čo so sebou.

„Ďalšia otázka je, ako to celé zaplatíme. Ty budeš mať peniaze určite bez problému, len ja si budem musieť nájsť brigádu."

„Vlastne..." začal, ale v momente kedy sa odmlčal, som na neho musela pozrieť. Ľavou rukou som sa za ním načiahla a pritom, ako mu zozadu prečesala vlasy, som mu aj vtisla pusu na líce. Aj keď viem byť občas takáto hnusná a kaziť nám náladu, ľúbim ho najviac na svete. Nech už sa deje, alebo dialo čokoľvek.

„Ja si na ten zájazd budem musieť tiež zarobiť. Z účtu nechcem brať len tak peniaze. Sama si vravela, že chceš ísť inam na vysokú, takže peniaze nám budú treba. Vtedy sa už bez bývania, zariaďovania, či kúpy auta nezaobídeme. A práve preto nechcem riskovať, že nebudeme mať vtedy dosť peňazí."

„Ja po tebe ale nemôžem chcieť, aby si peniaze ktoré ti odkázal otec minul kvôli mne."

„Ty to možno nechceš, ale ja áno. Preto chcem mať istotu, že ich mám dosť a viem sa o nás oboch postarať a dopriať nám všetko, čo budeme potrebovať. Navyše...plánujem predať aj pozemky. Ja s nimi neviem čo robiť, nikdy som nechcel mať s takýmito vecami čo dočinenia, takže sú tam vlastne aj zbytočne. Predám ich, čo nám zas len veľmi krásne zahrá do karát a potom...budúce leto ťa vezmem na cestu okolo sveta. To budeš mať akože taký darček k maturitám." na chvíľu odtrhol pohľad od cesty a s úsmevom pozrel na mňa. Ja som sa doslova musela usmievať tak žiarivo, až som myslela, že ma vysmeje. Plány to bolo naozaj krásne, dokonca aj samotná predstava, že by nám to vyšlo, ale keď dovtedy musí prejsť ešte toľko času.

„Neveríš mi, preto sa tak usmievaš?"

„Verím ti, len dovtedy si ešte musíme preskákať veľa vecami," odpovedala som, načo som zas vrátila svoje oči na cestu a on vlastne rovnako. Neboli sme vlastne už do Dublinu ďaleko a to sa dalo dosť jasne aj poznať. Cesty naokolo nás sa začínali stála viacej plniť autami, začínali pomaly aj prvé zástupy domov, takže už sme dávno nechali krásy írskej prírody len tak za nami. Vlastne som sa už tešila domov. Hlavne, ak naozaj pôjdeme pri západe slnka, bude to niečo nesmierne krásne.

„Ešte si mi nepovedala, čo bude s tým plesom."

„Mne nejako nedochádza, prečo tam ty chceš tak strašne ísť." sotva sme vošli do mesta, už to bol všade samý semafor, kruhový objazd, taký zákaz vjazdu a ja neviem čo ešte. Krásna pokojná atmosféra bola nadobro preč a my sme sa akoby ocitli v nejakom bludnom kruhu, kde každý po sebe len trúby a nervózne klepká prstami po volante.