Summer Waves

14.Kapitola

„No nie je toto lepšie, ako sa naháňať, aby sme prišli na ples včas?" opýtala som sa s plnými ústami, zatiaľ čo on mi so smiechom zotrel čokoládovú penu z brady. Ja neviem čo dala mama do tejto torty, ale v živote som ešte lepšiu nejedla. Najlepšie však bolo, keď volali, že si po ňu nevedia prísť, takže objednávka padá a peknú polovicu potom poslala po Diegovi sem nám dvom.

„V istom smere je, ale zas vieš...ples by bol o niečo inom."

„O čom inom? O pocite, že sa mi chce vracať, keď vidím všetkých tých ľudí?" nadhodila som so smiechom, aj keď...trošička som ľutovala, že sme tam nešli. Ani nie kvôli sebe, ale kvôli nemu. Tak veľmi trval na tom, aby sme tam išli a ja som potom utiekla ako zbabelec? Áno, posledné dni, keď sme boli tu uprostred ničoho a ďaleko od mesta boli dokonalé, ale...možno som sa mala premôcť. Veľmi sme sa nebavili o tom celom incidente s mafiou, čo bol asi aj kľúč.

„O čom inom? O tom, že som si dal tú námahu a keď som išiel od pána Williamsa, niekde som sa zastavil. Tvoja mama usúdila, že by sa ti na ples zišli nové šaty, takže...sme spolu jedny vybrali a ja som bol pre ne. Len som ich nechal v aute, aby si nič netušila," povedal, zatiaľ čo mne pri týchto slovách takmer vypadla vidlička z ruky. Oči som na neho vyvalila v samom úžase, pričom od vytiahol spod sedačky akúsi väčšiu bordovú škatuľu a s tak krásnym úsmev mi ju podal, až sa mi chcelo plakať.

„To...akože v tej škatuli sú šaty pre mňa?"

„Áno. Takže by som bol rád, ak by si teraz odložila tú tortu a išla sa obliecť. Ja ťa počkám tu." ešte stále neschopná sa čo i len pohnúť, som na neho hľadela, zatiaľ čo on ale podnikol prvý krok. Vybral mi tanier z rúk a namiesto neho mi do nich vtlačil tú škatuľu. Bála som sa, že keď ju otvorím budem čeliť nekresťansky drahým šatám, ktoré si ani nezaslúžim, ale lákalo ma obliecť si ich.

„Ešte aby sme si to ujasnili...ty si ich platil?"

„Tak nejako áno. Jasné, že nám obom sa zapáčili jedny s pomedzi najdrahších, takže som ich s radosťou zafinancoval." prikývla som, aj keď mi nebolo veľmi jasné, ako sa tváriť. Tešila som sa, že na mňa v tomto smere mysleli, ale zas...dostala som nové šaty, ktoré podľa jeho slov ani neboli najlacnejšie a my sme napokon nikam nešli? Bože, ak by som to vedela, určite by som zahodila ten hlúpy strach, aj všetko ostatné.

Ešte aj keď som bola sama hore v izbe, som otvárala škatuľu s obavami. Neviem, čo som čakala, ale žeby mi tie šaty až doslova vyrazili dych, to ani prinajmenšom. Boli tak nádherne biele, až som tomu ani sama neverila. Aj v momente, kedy som stála v nich pred zrkadlom, som si pripadala, ako vo sne. Boli dlhé až po zem, na ramienka, z krásne padavej a príjemnej látky. No to najkrajšie bol asi ten kvázi opasok. Boli celý vyskladaný z drobných perličiek, do ktorých som sa zamilovala naozaj na prvý pohľad. Podľa mňa práve tie robili šaty tak drahé, ale nedivila som sa. Takto dokopy to celé vyzeralo strašne krásne, ale vlastne jednoducho zároveň. Viac ma však ešte prekvapilo, že som na spodku škatule pod šatami, našla k nim ešte krásne bledunko ružové lodičky.

Ja neviem, ale keď som si k tomu celému ešte rozpustila vlasy, ani som si nepripadala rovnako, ako pred pár minútami. Vyzerala som ako z nejakej rozprávky, ktorej dianie som dnes dokonale prešvihla. Mohla som im tam všetkým vyraziť dych, no príliš som sa bála a teraz to môžem ľutovať. Bože, niekedy viem byť naozaj tak strašne sprostá, až to bolí podľa mňa.

„Môžem zísť dole?"

„No poď. Už sa nemôžem dočkať," zakričal mi späť Theo. Ja som len pravou rukou pevne zovrela zábradlie a sotva sa mi na neho naskytol pohľad, som už očný kontakt nechcela prerušiť. To, aký úsmev sa sformoval na jeho tvári mi dodalo nemálo sebavedomia.