Summer Waves

25.Kapitola

„Máte všetko zlatko? Pasy, peniaze..."

„Neboj sa mami, všetko je na mieste." aspoň som v to teda dúfala. Včera večer som ešte najmenej trikrát prezrela každý kufor, či tašku, ale myslím, že sme zbalili všetko. Theo samozrejme balil na poslednú chvíľu, čo som ale ani neriešila. Radšej som si ešte zapísala čísla na taxíky v každom meste, kam pôjdeme. Pre istotu, ak by sme stratili, aby nás niekto hodil späť do hotela.

„Nezabudni mi prosím zavolať, keď pristanete a pokojne aj predtým, ako si pôjdete ľahnúť. A samozrejme, že zajtra ráno a keď prídete potom späť na hotel."

„Mami...nechcem celú dovolenku tráviť s mobilom pri uchu." ja som jej verila, že sa o nás a hlavne teda o mňa bojí, ale nie som už malé dieťa. A navyše nejdem sama. Theo sa o mňa postará. Viem...takto som premýšľala aj pred Nórskom, ale to bolo predsa celkom iné. Teraz aspoň vieme, že je otec tu a nie bohviekde vo svete. Včera som šla za Diegom do práce kvôli ďalšej jazde a náhodou ho uvidela v meste aj s tou hnusnou blonďatou šľapkou. Nemyslím si, že on ma videl, ale mne to dosť úspešne vzalo chuť do života. Hlavne keď som videla, aké štekle a krátke šaty mala na seba jeho drahá spoločníčka. Vlastne som len čakala, kedy sa v tých topánkach zrýpe na nos. Asi preto sa otca tak kŕčovito držala.

„Viem, ale keď ja sa o vás tak bojím Bernadet. Ste tak mladí a idete do sveta prakticky sami."

„Budeme v poriadku, neboj sa." už len to, koľko ľudí som naokolo videla, že ide ma tiež akosi upokojilo. Predsa nebudeme sami, ak by sa aj niečo stalo.

Všimla som si, že Theo a Diego majú zjavne tiež dosť vážny rozhovor, lebo sa nesmiali, ani nič podobné, čo bolo pri nich normálne. No určite, že aj takéto vážne rozhovory sú niekedy prínosné. Len...len aby mu to nepokazilo náladu do celého dňa. Nechcem potom počúvať, ako sa mu nič nechce a ja neviem čo.

„Mám ešte aj tebe dať osobnú inštruktáž, alebo to zvládne Theo za mňa?" opýtal sa Diego, sotva k nám podišli. Theo ma veľmi príjemne objal okolo pása a vtisol pusu na líce. Bolo na ňom tak vidieť, že sa teší rovnako, ako ja. Predsa len sme o tom dlho hovorili, pracovali sme, aby sme mohli niekam ísť a teraz sa to konečne deje. Za chvíľu vzlietneme a budeme na desať dní konečne slobodní.

„Myslím, že v lietadle to budeme mať čas prebrať."

„Tak mi zostáva už iba jedna povinnosť." myslela som, že aj napriek tomu sa mi ujde pár slov, ale keď ma len veľmi príjemne objal, zostala som mlčať a objatie mu opätovala. Verila som mu, že mama s ním bude v poriadku, kým sa vrátime. Akurát...jeden rozhovor som nestihla. Chcela som s ním prebrať to celé, prečo sa mama správa tak divne posledný čas. Keď sme ale boli v aute a ja som zas celý čas kŕčovito zvierala volant, nebol na to čas. Vlastne ma zabíjalo, že som až od reštaurácie musela šoférovať domov, ale zvládla som to. Vraj sa nemám báť, že nás niekto zastaví a len smelo šoférovať. Takže nám to namiesto desiatich minút trvalo skoro hodinu. Ale prišli sme.

„Dávajte na seba pozor, urobte veľa fotiek a zažite kopu vecí, aby ste nám mali o čom rozprávať."

„Užite si to tam zlatíčka," povedala mama, sotva Diego skončil a ešte aj ona nám darovala objatie. Nechcelo sa mi veľmi lúčiť, desať dní, je predsa desať dní, ale inak to nešlo. A bola som šťastná, keď sme sa konečne od nich dostali a zostali len my dvaja. Áno, na lietanie som moc odvahu nemala, desila som sa momentu, kedy budeme vzlietať, alebo pristávať, no...bez toho dovolenka nebude. Loď bude zjavne väčší problém.