Summer Waves

24.Kapitola

„Myška fakt potrebuješ tri páry plaviek?"

„Hej," odvetila som v skratke a hoci sa mu to veľmi nepáčilo, hodila som ich na posteľ. Theo si len nešťastne posedával v rohu izby aj s Elzou a obaja na mňa hľadeli, akoby ma chceli zabiť. Včera večer sme boli konečne vyplatiť zvyšnú sumu a obaja sme dali práci zbohom. Nehovorím, nebolo to zlé, aspoň si človek vyskúšal niečo nové, ale asi mi to moc chýbať nebude.

Viac ma ale tešilo, že sa za posledný týždeň neukázal otec a ani sme o ňom nič nepočuli. Akoby sa zrazu vyparil. Greg a Theo ešte riešili to celé s jeho domom, ale...to je zas iná kapitola. Hoci sa im podarilo toho pána Fischera, či ako sa volal vyhodiť, nedal im ani zďaleka toľko peňazí ako sľúbil a Theo mu musel navyše platiť odstup od nájomnej zmluvy. Takže vlastne všetko bolo zle. Ešteže za dva dni konečne odchádzame, lebo inak by sa bol zjavne z toho aj zbláznil. Greg ešte zostal, aby povybavoval všetko čo bolo treba, no dva dni po nás odchádza aj on.

„Načo?"

„No lebo potrebujem Theo." nemienila som od toho ustúpiť, ani keby čo chcel. Dva páry by som si brala tak či tak a tretie tak pre istotu. Už som si chcela radšej všetko pobaliť dnes ako zajtra, aby som sa potom nenaháňala za niečím, čo by som zrejme aj tak nenašla. On prehlásil, že sa zbalí až zajtra podvečer, takže tak to bude podľa mňa aj vyzerať. Potom aby sobotu ráno ešte na poslednú chvíľu niečo nehľadal.

„Ja ešte stále neverím, že niekam ideme. Sami dvaja."

„Myslíš, že ja hej? Boli to tak pekné plány, keď sme sa o nich rozprávali a teraz? Teraz je to celé skutočnosť." nesmierne som sa tešila. Hoci nebudeme mať úplnú voľnosť, lebo sa bude treba držať programu, ale aj tak. Bude to niečo, úplne nové a hlavne nám zostanú krásne spomienky. Keď už nám to Nórsko nevyšlo ako sme si predstavovali, tento výlet bude snáď v poriadku.

Trocha ma znepokojovalo, že mama tu zostane sama, ale zas určite si poradí, kým bude Diego v práci. A inak by problém mať nemali. Ak sa otec ukáže, keď tu nebudeme, Diego z neho dozaista vymláti dušu. Takže buď po svojom pokuse im otravovať život skončí na pohotovosti alebo rovno v márnici.

„Nemala by si už ísť dole? Diego čaká."

„Pane Bože! Ja som na to úplne zabudla." v momente som pustila z rúk všetko a bežala dolu schodmi. Dohodli sme sa, že dnes si nahradíme tú lekciu šoférovania, ktorá nám minule odpadla. Dnes končil v práci už o druhej, takže sme sa dohodli na štvrtú. A keď som v tom zhone pozrela na hodinky, pomaly pol piatej ma nepotešilo vôbec. Mama na mňa aj zakričala ohľadne toho, kam bežím, ale radšej som ani neodpovedala.

Vonku som len rovno vhupla do auta na miesto vodiča s buchnutím zavrela dvere. Podľa očakávaní Diego už sedel na mieste spolujazdca a veľmi nezúčastnene sa hral na mobile. Naklonila som sa k nemu, aby som sa aspoň pozrela o akú hru ide, ale on nereagoval ešte ani vtedy. Takže sme tam sedeli aj päť minút s tým, že sme obaja čumeli na displej kde sa premával akýsi žralok požierajúci rybičky ale aj plavcov, či dovolenkárov na nafukovačkách. Vyzeralo to, že to bude ešte nadlho, ale našťastie sa objavila kopa väčších žralokov, ktorá toho Diegovho zjedla, takže sme sa mohli začať venovať autu.

„Takže ak už nám nič nebráni, môžeme začať," povedal celkom pokojne, no už len ako si zapínal pás hovorilo za všetko. Ani prinajmenšom mi neveril a pravdepodobne už nechal mame aj list na rozlúčku.

„Mrzí ma, že meškám, ale akosi som sa pozabudla pri balení."

„V poriadku. Teraz sa ale sústreď nato, kvôli čomu sme tu." prikývla som a hoci mi chvíľu trvalo si vybaviť, čo mám robiť prvé, dalo sa to. Tiež som si pre istotu zapla pás, nastavila všetky možné zrkadlá, aké som len našla, naštartovala auto a potom...potom som šla pomaly na to hlavné. Mala som strach, volant som oboma rukami zvierala asi až moc pevne, ale pohli sme sa. Hoci pomaly, bála som sa pridať plyn a rozbehnúť sa rýchlejšie, než dvadsať kilometrov za hodinu.

„Ak by som vystúpil, predbehol by som ťa."

„Nechaj ma!" okríkla som ho a náhodou trocha moc pridala plyn, takže v momente, keby som panicky dupla na brzdu, nás to oboch pekne hodilo vpred. Volant som ešte stále pevne držala, hoci sme zastali a to len naozaj kúsok od domu. Vlastne som zastala skoro krížom cez cestu, po ktorej ale aj tak moc áut nechodilo. Niekedy je fajn bývať takmer uprostred ničoho.

„No čo? Skončili ste?" ani som nemusela pozerať von z okna a vedela som, že je to Theo. Ktorý navyše určite postáva vo dverách a dobre sa zabáva. Ale nech. Chcela by som vidieť jeho, keď začínal.

„Nič sa nedeje. Pekne to nakopni ešte raz," povzbudil ma Diego, hoci som si nebola istá. Už len jeho výra tváre hovoril za to, žeby sme mali skončiť, kým obaja žijeme. Brala som to tak, že v autoškole už nebudem mať na výber a či budem chcieť, alebo nie musím pokračovať. Tam mi to ale bude asi aj viac jedno, ako takto. Inštruktora po prvé ani nebudem poriadne poznať a hlavne to nebude kvázi naše auto, ktoré po prípade rozbijem. Lebo veľmi pochybujem, že pri týchto problémoch a samotnom súde by sme mali peniaze na nové auto.

„Nemohli by sme na dnes skončiť?"

„Ešte jeden pokus." už som na to nemala nervy, ale napokon som sa podvolila a opatrne zas naštartovala. Motor síce krásne zapriadol a nemalo by sa nič pokaziť, no bála som sa. Predsa som ale opatrne vybočila z príjazdovej cesty úplne a vyštartovala po hlavnej ceste. No vyštartovala...trúfa som si len na tridsiatku, ale bolo to vlastne celkom fajn.

„Ide iné auto," povedala som a už-už by som bola dupla na brzdu, keby ma Diego neuistil, že to zvládnem. Hoci mi len položil ruku na plece, bola to istá podpora.

„Nesmieš sa zľaknúť. Pekne sa drž pri kraji ako doteraz a to auto nás obehne. Ani keď budeš mať vodičský nesmieš zastať len tak uprostred cesty, keď sa niekto objaví za tebou."

„Vtedy mi to už bude jasné." aj keď som nechcela veľmi odvrátiť zrak od cesty, odvážila som sa na neho pozrieť, dokonca s úsmevom. Na ňom bolo vidno, že zadržiava smiech, čo som mu ale nemala za zlé. Ja som aj čakala, že sa na mne budú smiať. A hlavne Theo, ktorému som v momente keď o jazde bola reč zakázala ísť s nami. To by bola až moc veľká zodpovednosť.

Napokon som to teda zvládla, aj som vedela otočiť auto bez toho, aby sme skončili niekde na lúke, takže bolo dobre. Parkovať som parkovala asi desať metrov od domu, ale to len preto, aby som doň nenabúrala. S Theom si už vonku postávala aj mama, na ktorú bol ale príjemný pohľad. Ako tak mala vypnuté vlasy dohora a okolo hlavy uviazanú farebnú šatku, k tomu tá jej farebná bodkovaná zástera na pečenie...pôsobila na mňa, ako z rozprávky. A k tomu ten úsmev keď sa s Diegom na seba pozreli hneď ako vystúpil. Bola som mu skrátka tak strašne vďačná, že ju znova urobil šťastnou. A mne aspoň ako tak dal do života niekoho, na koho by som v budúcnu mohla hľadieť ako na otca. Ja neviem ale...stačilo, že u nás býval tak krátko a s mamou mi konečne ukázali, čo je to normálna rodina. Rodina, ku ktorej sa človek po dlhom dni teší a nejde domov s obavami, čo zas bude.

„Som rada, že ste obaja celí."

„Vieš, že ani nebola taká zlá? Zjavne som sa obával zbytočne," odvetil jej Diego, no ja som namiesto slov zvolila radšej objatie. Theo sa k nám tiež naklonil aby mi vtisol pusu do vlasov, ktorá veľmi potešila. Hoci sa mi smial, zjavne bol s mojim výkonom spokojný. A ja vlastne tiež. Nato, že som sedela za volantom prvýkrát a doteraz sme si počas týždňa prešli len trochou teórie mi to išlo dobre. Už len to, že sme živí a auto je celé je bod navyše.

„Som na teba hrdá zlatko. Čakala som, že vystúpiš minimálne so slzami na krajíčku."

„To je mi ale podpora mami," poznamenala som so smiechom, ale...takto ako sme sa objímali mi neunikla jedna vec. Už som si to všimla za posledné dni tiež, hoci mala mama na sebe voľnejšie tričká, alebo blúzky. No teraz mala pod zásterou dosť priliehavé biele tielko a potvrdilo sa mi, že zjavne pribrala. Čo bolo u nej prekvapivé, lebo si stále dávala na postavu pozor a nemaškrtila len tak hore-dole, aj keď sa stále máčala v polevách a topenej čokoláde.

„Nechcem teraz znieť nejako nevychovane, alebo tak, no nepribrala si troška?"

„Ale...prosím ťa. Ja?" podozrievavo som na ňu pozrela, ale ona nehľadela na mňa. No priamo na Diega, hoci ten s touto témou nemal absolútne nič spoločné. Aspoň podľa mňa teda.

„No neviem, neviem." obzrela som sa aj za Diegom, ale aj ten sa tváril nejako divne. Uniká mi niečo, alebo ako?