Summer Waves

29.Kapitola

„Prečo akože nemôžem otvoriť oči?" opýtala som sa s pochybami, hoci som sa snažila Theovi veriť. Tesne po večeri sme sa rozhodli prejsť troška po lodi, na čo som doteraz nenabrala odvahu. Ak sme neboli v kajute, držala som sa na tom jednom mieste, hneď ako prvý deň, kde som sa cítila aspoň ako-tak bezpečne.

„Lebo mi dôveruj. Hneď sme tam," zašepkal, ale ja som mala naozaj vážne pochybnosti. Dnes nebolo bohvieaké počasie, zapieral sa do nás celý čas dosť studený vietor, ale zas ten západ slnka, ktorý sa práve dial...ten mal niečo do seba. Na jednej strane ma upokojoval, že sa predsa nič nestane. Cestu tam sme zvládli v poriadku a rovnako v poriadku prídeme ráno aj do Valencie. Neviem, prečo teraz loď zakotví tam, ale brala som to. Aspoň si to tam troška prezrieme a potom podvečer odletíme z Madridu domov. Vraj nejako okolo pol dvanástej by sme mali pristáť v Dubline, takže mama a Diego trocha ponocujú.

„Okej...zastav a na slovo ma počúvaj, hej? Nemusíš sa ničoho báť, som tu."

„Na čo sa chystáme?" už len to, ako mi zdvihol pravú ruku a položil ju na niečo chladné, ma mierne vydesilo. Keď mi ale povedal, aby som počúvala, urobila som tak.

„A teraz opatrne vystúp hore najprv pravou, potom ľavou nohou. Hlavne sa drž a ver mi. Nespadneš."

„Nie," protestovala som, ale on ma zozadu postrčil dopredu, takže som ho poslúchla. Približne som vedela kde sme a čo má za lubom a preto som to nechcela kaziť. Už mi bolo jasné aj to, čoho sa držím. Jedného z tých oceľových lán, čo držali stĺp so španielskou vlajkou. Opatrne som teda na zábradlie, pri ktorom sme stáli vystúpila najprv jednou nohou a pomaly aj druhou. Theo ma pevne objímal zozadu okolo pása, takže som sa naozaj nemusela báť, že spadnem alebo niečo.

„Tušíš, čo robíme?"

„Hráme sa na Titanic, že?" namiesto odpovede mi len vtisol pusu za ucho a opatrne mi odtiahol ruku od lana. Dôverovala som mu, ako som len vedela, ale strach bol aj tak na mieste. A hlavne teda, keď ma donútil rozpažiť ruky, takže som sa musela spoliehať plne na neho.

„Tak...otvor oči." v momente som ho poslúchla, no to čom som videla ma plne šokovalo. Neverila som, že sa to naozaj deje. Akoby sme naozaj ani neboli na lodi, ale len leteli v ústrety tomu nádhernému ružovkastému západu slnka. Okolo nás poletovalo pár čajok, ktoré sa doslova viezli s nami na lodi už odkedy sme opustili Tenerife, vlnky ktoré vytváral predok lode, ako si prerážala cestu k vzdialenému pobrežiu...proste všetko bolo slovami neopísateľne nádherné. Bola som v tom momente proste nekonečne šťastná a očarená zároveň.

„Ja lietam Theo," povedala som rovnakú frázu, ako Rose vo filme Jackovi, nad čím sme sa obaja parádne zasmiali. No naozaj som mala ten pocit. Ešte viac, keď som sa za ním ponad plece obzrela a on ma pobozkal. Už nikdy v živote som odtiaľto nechcela ani odísť. Proste zostať tu, pri tomto prenádhernom západe slnka s osobou ktorú milujem najviac.

„Tak toto je náš posledný večer na lodi. Chcel som, aby si na neho spomínala len v tom najkrajšom."

„Zjavne sa ti to podarilo, lebo toto je niečo neskutočné. Teraz mi už je jasné, prečo bola Rose tak unesená z tohto výhľadu." zostáva zjavne len dúfať, že aj my neskončíme rovnako, ako slávny Titanic. Dobre, neboli by sme v ľadových vodách, ale predsa by som sa nerada tým spôsobom okúpala.

„Sľubujem, že ťa takto niekam vezmem aj o rok. Toto bola zjavne najlepšia dovolenka, akú som kedy zažil."

„Nie si jediný, kto si to užil," odpovedala som, ale moje oči už zas patrili tej krásnej scenérii predo mnou. Mohla by som na to hľadieť aj neviem ako dlho, ale odmietala som veriť, že je to pravda. Takto predsa ľudia opisujú tie najkrajšie sny, nie? V prostredí, ktoré pôsobí ako samotné nebo na Zemi s milovanou osobou.