Summer Waves

29.Kapitola

„Pôjdeme sa kúpať ešte aj dnes? Poslednú noc ti možno dovolím, aby si mala plameniaka."

„To by bolo od teba vrcholne milé." včera sme sa zas skoro navzájom utopili, ale keď išlo do tuhého Theo vyhral. A hoci nebolo moc teplo, jedno kúpanie nás ešte nezabije. Maximálne budeme chorí a nemusíme potom ísť na žiadny súd, čo by bolo najlepšie. Diego by pekne zbil otca a bolo by. Spakoval by sa aj s tou jeho blonďatou kreatúrou a vypadli by čím ďalej od nás.

Theo

„Už vidím, že sotva vystúpime z lietadla, bude pršať určite aj doma," posťažoval som sa, kým sme obaja hľadeli von veľkými oknami letiska. Včera večer sme sa vlastne ani nemohli kúpať, lebo sa rozpršalo. A tak sa dážď ťahal s nami až celú cestu do Valencie a odtiaľ aj do Madridu. Veľa sme si z mesta tým pádom nepozreli, ale tak stáva sa. Na jednej strane som bol rád, že už ideme domov.

„Toto počasie je asi nejaká príprava."

„Pripomienka, aby sme nezabudli, kam patríme." dni na Tenerife boli ale naozaj kúzelné a plné slnka. Mohli sme tam zostať ešte o niečo dlhšie, ale určite sa ešte niekedy vrátime. Ja na tom aspoň budem trvať, lebo tam je ešte určite veľa vecí ktoré stoja zato. Bolo ale fajn už len konečne na pár dní zmeniť prostredie.

„V takýchto podmienkach asi nebude let nič moc, hoci...možno hore v oblakoch neprší."

„Možno uvidíme dúhu," povedala s úsmevom a vtisla mi pusu na líce. Aj na nej som videl, že na jednej strane sa teší domov, ale na tej druhej by rada ešte zostala. Rovnako na tom bolo ale zjavne viac ľudí. A hlavne asi tá pani, ktorá ma hnevala s tou jej mačkou hneď po príchode. Lebo vraj to čudo bez srsti bolo tak nadšené z lode, že ju odtiaľ nechcela ani brať preč.

„Viem, že sme sa o tomto už bavili, ale...páčilo sa ti tu?"

„Bolo to presne také, ako som si predstavovala. Možno dokonca ešte krajšie. Ďakujem, že sme prišli Theo. Určite na túto cestu len tak nezabudnem."

„Rado sa stalo myška. Ja ďakujem tebe." chcel som ju ešte naposledy takto oficiálne pobozkať na území Španielska predtým, ako už naozaj pôjdeme a tak som si dával načas. Sotva skončili jej pery na mojich sa celé dianie na letisku akoby zastavilo a zostali sme tam len a len my dvaja. S tým nečasom, ktorý vládol vonku, alebo našim lietadlom ktoré sa pripravovalo na štart. 

Keď sme vzlietali Bernadet bola samozrejme zas na vážkach, či sa báť alebo nie, no zvládla to podľa mňa s prehľadom. Troška nás turbolencie cestou vytriasli, no to som v takomto nečase aj očakával. Veril som, že lietadlo len tak nespadne, hoci som bol skoro jediný. Kopa ľudí začala panikáriť, no ja som vymyslel zjavne dosť účinný spôsob, ako zamestnať Bernadet. Keďže sme si ako príručnú batožinu mohli so sebou vziať menšiu krabicu s troma kaktusmi, ktoré boli určené Diegovi, povedal som jej, aby spočítala všetky pichliače. To jej zabralo dosť času, keďže dva z nich mali také tie úplne maličké, ale o to mi presne aj išlo. Aby sa niečím zabavila a nemyslela na katastrofický scenár.

„Aha...tam tie svetlá sú už Dublin," povedal som po ani neviem akej dlhej chvíli ticha, keď sa mi v tme pomedzi oblaky naskytol pohľad na mesto. Mraky moc neboli, čo ma tešilo, ale chlad nás privíta určite. Už len keď som pozeral počasie na nete, písali, že máme čakať asi tak desať stupňov.

„Už sa teším na mamu."

„Neboj sa, určite boli v poriadku, kým sme tam neboli." ja sám som sa tomu snažil veriť. Do mobilu nám stále obaja hovorili, že sa majú dobre, chlpáči sú vraj tiež v poriadku, tak hádam by nám neklamali. Aspoň teda Diego mne, ak už Beatrice by zvolila nejaký iný prístup.

„Pôjdeme zajtra podvečer na skaly? Dávno sme tam neboli."

„Môžeme. Vezmeme aj chlpáčov, aby sme im vynahradili týchto desať dní." áno, áno. To bude dokonalý program, kedy budem môcť zabudnúť na všetko, čo sa netýka nás dvoch. Asi jediná vec, ktorá ma bude musieť zajtra zaujímať okrem tohto, je auto. Diego vravel, že ho vzal prelakovať, ale až zajtra si poň môžeme ísť. Takže si asi trocha privstaneme, aby sme sa vyhli zápche. 

 Klasicky, všetky tie letiskové formality trvali tristo rokov, už som mal naozaj nervy na prasknutie, ale akosi sa to aj vytratilo, sotva som uvidel Diega a Beatrice, ako nám kývajú. Bernadet som povedal, aby sa o mňa teraz nestarala a išla za mamou, čo aj splnila. Bol na ne ale krásny pohľad, ako sa tak objali s úsmevmi, ale zjavne aj slzami šťastia.

„Povinne si ho nútila, aby ležal s tebou na slnku Bernadet? Takéhoto opáleného som ho zjavne ešte nikdy ani nevidel," skonštatoval Diego, hneď ako ma uvidel, no ja som len pokrútil hlavou a tiež sa nechal objať. Bol som rád, že sme celú cestu zvládli v poriadku a dorazili sme domov. A ako ma tak Diego objal...neviem, ale mal som pri nich pocit, že som sa naozaj vrátil domov k rodine. K rodine, ktorú ľúbim a nechcem o ňu nikdy v živote prísť.