Captive Mafia | L.P

Chapter 22

Aj keď som už bola osprchovaná a mala som umyté vlasy, sedela som na zemi v sprchovom kúte pod prúdom teplej vody. Nechcelo sa mi vstávať, keby môžem, ostanem tu naveky.
Po lícach mi stekala voda miešajúca sa so slzami.
Liam ma ešte nikdy nevidel plakať, preto to nechcem porušiť. Preto plačem tu, v sprchovom kúte, nikto ma nevidí.
Je to osobudzujúce, nikto ma nevidí a nikto ma neľutuje. A to je len dobre.
Každý vie že za to čo sa teraz stalo si môžem sama.

Keď som mala brušká prstov celkom rozmočené, prinútila som sa vstať a zastavila som vodu.

Vzala som si z umývadla osušku, utrela som sa a potom som si ju obmotala okolo tela. Vzala som do ruky šortky a tielko a vrátila som sa do svojej izby.
Zo skrine som vytiahla prvé čo mi prišlo pod ruku a hodila som to na seba.
Uterák som prehodila cez radiátor.
Až teraz som si všimla tácku s raňajkami položenú na posteli.
Sadla som si na posteľ, na kolená som si vzala tácku a začala som raňajkovať.

O chvíľu neskôr, keď som dojedla, išla som odniesť riad do kuchyne. Tentoraz tam nikto nebol.

Videla som z okna kuchyne ako sa Liam a Christy rozprávajú pred jej autom. Potom sa Liam otočil k domu a ona nasadla do auta a odišla.
Chcela som sa rýchlo vrátiť do izby aby som unikla pred Liamovými pohľadmi no kým som prišla ku schodom, Liam už bol za mnou.

„Si spokojná dúfam.“

„Samozrejme.“ odvetila som a kráčala som hore do izby. Kráčal priamo za mnou.

„Nechápem ťa, Charlie. Ako si si to mohla k nej len tak napochodovať?“

„Neviem.“ odsekla som mu.

„Mala si sa vidieť. Ležala si na zemi úplne mimo. Christina si myslela že si v bezvedomí. Preboha to ťa vôbec nenapadlo že tam môže byť aj on?!“ zakričal.

„Nie, nenapadlo ma to, prepáč.“

„Si hlúpa alebo sa na hlúpu len hráš? Vieš čo sa všetko mohlo stať? Keby sme neprišli, buď by si odpadla a oni by s tebou zdrhli alebo by ťa udusil. Chápeš to? Mohlo to dopadnúť naozaj oveľa horšie.“

„Buď taký dobrý a nekrič na mňa prosím. Dobre viem čo sa stalo a aj viem čo sa mohlo stať.“

„Tak?“

„Tak čo? Čo odo mňa ešte čakáš? Mám ťa odprosiť na kolenách za to že som tam išla?“

„Nehraj sa na smiešnu prosím ťa. Presne vieš čo si spôsobila.“

Rozhodila som rukami a pozrela som na neho. „Viem, bola to chyba, ale čo som mala robiť? Prepáč ale čo odo mňa teraz očakávaš?“

„Skoro ťa udusil preboha! Aj to ti je jedno? Pozri sa na seba ako vyzeráš. Muž s ktorým si žila a milovala ťa skoro zabil. Zmlátil ťa. To ti nevadí?“

„Prestaň!“ okríkla som ho. „Jasné že mi to vadí, ale čo mám teraz spraviť? Ísť za ním a vynadať mu alebo mu mám povedať nech ma dorazí úplne?“

„Nikdy som nevidel nikoho ako ty, kto by takto hazardoval so životom. Len tak si tam napochodovala a čakala že sa porozprávaš s ňou alebo čo?“ chytil mi vlasy ktoré mi odhrnul z pravej strany krku. Nasmeroval ma k zrkadlu ktoré visí na stene oproti skrini.

„Vidíš čo ti spravil?“ prešiel mi po tom prstami a ja som sykla od bolesti.
Cúvla som od neho a modriny som si zakryla vlasmi.

„Hazarduješ so svojím životom a ani o tom nevieš? Nemôžeš byť predsa taká hlúpa.“ prehovoril na mňa. Stál oproti mne, mal vyčítavý pohľad.

„Nehazardujem so životom.“

„Ale áno,“ oponoval mi, „inak by si tam nešla.“

„Nebudem sa už o tom rozprávať.“ povedala som nakoniec. Je mi jasné že Liam zase vytiahne nejaké dôvody prečo hazardujem so životom a ja už nemám silu mu oponovať.

„Sľúb mi jednu vec.“ povedal.

„Čo?“

„Už to nespravíš. Nepôjdeš nikam, kde ti hrozí niečo takéto.“ rozhodol.
Prevrátila som na neho oči.

„Fajn.“

---

Nabila som zbraň a nemierilia ju pred seba a vystrelila som na terč pred sebou.
Netrafila som stred, no zlepšovala som sa.

Zavrela som sa dole do telocvične s potrebou niečo robiť, ak by som ostala hore a sledovala vyčítavé Liamové pohľady, zbláznila by som sa.
Stále mi vyhadzuje na oči čo sa stalo a ja nechápem, prečo to stále rieši.

Až keď som stála v telocvični a pozerala som na boxovacie vrece, došlo mi že boxovať teraz nemôžem. Telo by ma bolelo ešte viac a o to nestojím.
Nechcela som sa vrátiť hore, tak som išla k strelnici. Otvorila som ťažké dvere a rozsvietila svetlo.

Najprv som sa zdráhala väčšmi ako prvý krát no nakoniec som si vzala tú zbraň s ktorou som strielala prvý krát.
Pocit ktorý mi hovoril že práve robím niečo zakázané som zatlačila do úzadia.

Zbraň sama o sebe nie je zlá, je to len nástroj.

Neviem, koľko som tam bola, každopádne som vystrielala veľa zásobníkov. Vždy som sa snažila posunúť o niečo bližšie ku stredu, neskôr sa mi podarilo trafiť stred terča a mnou prebehla vlna nadšenia.

„Objednal som čínu.“ ozvalo sa za mnou. Prevrátila som oči a ignorovala som Liama, opäť som vystrelila na terč.
Jedna vec je, že ma stále stráži. Keď som dlhšie sama, objaví sa. Občas mi to docela vadí ako napríklad teraz. Po našej hádke je to docela normálne.

„Už ju priniesli.“ povedal.
Opäť som mu nedala na javo že ho počujem a nabila som si zbraň.

„Fajn. Zachvíľu som hore.“ povedala som nakoniec. Myslela som si že odíde, no tak sa nestalo. Čakal pri dverách kým odložím zbraň a pôjdem za ním.

Predtým ako sme opustili suterén, Liam sa otočil a jedným pohybom ma prisunul k stene. Nečakal na nič, pobozkal ma.
Nespolupracovala som, iba som sa držala jeho boku a vychutnávala si jeho prítomnosť.
Keď sa odtiahol, pustil ma nech idem prvá a on zatiaľ za nami zavrel dvere.

Okrem nás dvoch tu nebol nikto, všetci boli preč.

Liam mi podal plastovú krabičku a vzal si svoju, spolu sme sa usadili na gauči.
Jedlo bolo cítiť a mne sa zbiehali slinky. Ešte predtým ako sme začali jesť, Liam vytiahol dva poháre a nalial nám biele víno.
„Dobrú chuť.“ povedal a kývol na mňa s pohárom v ruke.
Poďakovala som a odpila som si z trpkého vína ktoré mi dnes nebolo moc po chuti, no neodmietla som. Videla som že Liam nie je vo svojej koži a u mňa je to rovnako...

****

Okej, ďaľšia časť vonku, ja len dúfam že mi zanecháte vote alebo komentár, budem len rada. :)