Captive Mafia | L.P

Chapter 30

Prešiel týždeň od návratu z L.A. Celý týždeň som väčšinu času strávila zavretá v dome. Nechcem chodiť nikam. Nič ma nebaví. Väčšinu času ma sprevádzal zlý pocit, ktorý stále pretrváva.

Liam s Christinou, Niallom a Louisom odišiel niekam mimo Chicaga. Ani jeden z nich mi nepovedal, kam idú no som presvedčená že to má niečo spoločné so Stylesom, Zaynom a možno aj so mnou.

Sú preč už asi styri dni, ani jeden sa neozval, teda aspoň nie mne.
V dome som sama, väčšinu času. Minimálne raz za deň sa tu zastaví Ashton a Luke. Rozprávame sa, no keď sa konverzácia zvrtne na to, kde sú ostatní, obaja stíchnu. Dokonca ani Luke nič neprezradí, obaja mlčia. To ma čoraz viac utvrdzuje v myšlienke, že sa deje zrejme niečo vážne.

---

Je pondelok. Osem hodín večer. Doteraz som sedela na gauči s notebookom na kolenách. V noci som nemohla spať, celé moje telo je malátne a cítim sa mizerne.
Je to choré a choro sa aj cítim. Nebaví ma už len tak čakať. Chcem niečo robiť, len absolútne neviem čo.

„Ahoj." ozvalo sa za mnou. Zazrela som Ashtona s krabicou pizze.

„Je ti niečo?" spýtal sa. Pokrútila som hlavou.
„Ale vyzeráš hrozne."

„Vďaka." zamrmlala som, hneď na to som si zývla.

„Kedy sa vrátia?" spýtala som sa ho, odložila som notebook na stôl.

„Zrejme zajtra."

„Prečo mi vlasnte nechceš nič povedať? Čo robia a kde sú?"

„Pretože nesmiem. Sú to veci o ktorých by si naozaj nemala vedieť a zaujímať sa o to."

„Fajn. Došlaka." povedala som. Ashton otvoril krabicu s pizzou a ponúkol ma.

Nasledujúcu hodinu, sme sedeli v obývačke a pozerali telku. Ashton zjedol trištvrtinu a ja som do seba natlačila horko ťažko jeden kus.
Neviem čo budem robiť. Počkám kým sa vrátia, potom uvidím čo budeme robiť.

___

Ďaľší deň. Ostatní by sa mali vrátiť čoskoro. Vlastne mi je jedno kedy sa vrátia, nie som doma.
Bola som tam naozaj dosť dlho sama nato, aby mi to vzalo náladu a všetku chuť do jedla. Odišla som odtiaľ do mesta. Nemala som plán kam presne pôjdem, nechcela som sa premávať v centre, nakoniec som skončila na odlahlej časti pláže. Je to kúsok od cesty, pri nej som nechala auto.
Len tak som sa prechádzala a pozorovala okolie. Nechcela som premýšlať a ani som nemusela, úplne som vypla a sledovala zvyšok ľudí ktorí tu boli.
Je šanca, že sa nič nestane a všetko bude v poriadku? Veľmi dúfam že áno. Nechcem aby sa niečo stalo, mojou vinou už vôbec nie.

Pomaly som vypla, prešla sa po pláži a snažila sa v diaľke rozoznať druhý koniec jazera, kam samozrejme nedovidím.

Bolo takmer päť hodín poobede keď som už bola späť a kráčala ku vchodovým dverám a z vrecka vyťahovala klúče.
Pred bránou boli dve autá, jedno s istotou viem že Christinine a druhé neviem. Ale viem, že sú už späť a som zvedavá, čo sa bude diať.
Popri vyzúvaní som počula hlasy z obývačky, som si istá že je tam Louis a Chtistina.

„Hannah nechápem ako si to mohla len tak spraviť." ozvala sa Christina.
Zamrzla som v polke cesty.
Hannah?

Buď naozaj blúznim alebo je tam naozaj Liamova bývalá.

Hneď som chcela vedieť čo sa deje, neostala som tam a vošla som do obývačky.

„Ahojte?" ozvala som sa. Louis a Christina na mňa pozreli, obaja mali rozpačitý výraz. Christina stála pri okne a mala založené ruky na hrudi, Louis sedel na gauči. A oproti nemu sedela Hannah.
Pozrela na mňa, na tvári nemala žiadny výraz.