Ľadový Eden [SK]

44. Z pešiaka kráľom

Z pohľadu Vanesy.

Pozoroval ma. 

Zelená dúhovka vydala pohyb.

Sledoval každý jeden malinký nepatrný pohyb, ktorý môj zovňajšok vydal. 

Gesto rúk. Pohľad pod obočím. Zovretie pier. Šuchnutie kolien. 

Usmieval sa, ale pritom si držal kamennú tvár. Nenápadne občas vykukol očkom po mne, ale nikdy nie na tak dlho aby to vyzeralo podozrivo. Páčilo sa mi, ako som ho vedela vyviesť z miery a on zahodil aj posledné kúsky ega aby mi ukázal jeho náklonnosť. 

Nefalšovanú náklonnosť. 

Bola som ním doslova omámená. Tak ako sme si uvedomovali, že naša láska je naša slabosť, vedeli sme, že je to naša najväčšia sila. Nehanbili sme sa za nič, čo naše telá nedokázala skryť. 

Užívali sme si pocit slobody, pritom stále ruka v ruke naprieč svetu.

Naprieč osudu.

Sedeli sme na balkóne v deke. Z čaju sa príjemne parilo a vo vzduchu bolo cítiť jar. Občas zavial vietor a tým nám pripomenul, že tu nie sme sami.

Akoby sa mi každý zemský prejav snažil pripomenúť, že ma neopúšťa. Že je so mnou, a ja som ním.

,,Znervózňujem ťa?" šepla som vánkom k jeho napnutému telu. 

Pohľad mal zabodnutý stále na hracej doske. Pousmial sa nad mojimi slovami, ktoré boli občasné a opodstatnené. 

Hrať šach, pár minút po jednej hodine ráno, mi prišlo až príliš dokonalé na to, aby som odmietla. Vedela som s drevenými figúrkami zaobchádzať lepšie ako so zbraňami. Pýšila som sa, že mi stratégia na bojisku ide lepšie ak hýbem iba drevenými postavičkami. 

A Alex sa nebránil tomu, že mi ukáže ako ma porazí. Hlboko sa však mýlil, lebo aj keď sme nehrali poker, ja som mala v rukáve tajné esá. 

Šach ma učil otec. Nechodila som na žiadny šport a ani som nespievala, alebo nehrala na klavíry. Ja som najradšej športovala s vlastnou hlavou.

Hrala som prstami po doske, ktoré sa mi hýbali vďaka signálom z mojej hlavy. Predvídala som. Nenáhlila som sa. Každý ťah som mala premyslený, no nikdy som sa neupínala na jednu partiu. Taktizovala som. A manévrovala ako s volantom na lesnej ceste. 

,,Mal by si si priznať, že mi to ide lepšie," povedala som a prebodávala ho pohľadom.

Jeho prsty sa stále premiestňovali z figúrky na figúrku a zmätok nebolo vidno len v rukách, ale aj v hlave. 

,,Priznávam, si lepší stratég ako ja," uznal napokon a namiesto figúrky schytil šálku so zelenožltým obsahom. 

Venoval mi len letmý úsmev a odklonil sa od hracej dosky. Jeho pohľad si našiel tupý bod niekde v lese a hlbšie sa oprel do stoličky. Na tvári mu panoval pokoj.

,,To je všetko?" opýtala som sa na oko prekvapene. ,,Pán Grandford, sklamali ste ma. Z bojiska sa neodchádza v polovici boja," prehlásila som a oči stále nespúšťala z jeho tela zabaleného v deke. 

Jeho telo sa len mierne zachvelo, ale bolo to pobavením, nie od zimy.

,,Túto bitku prehrám," šepol a pozrel sa na mňa, ,,ale vojnu vyhrám," položil čaj na stolík a postavil sa mojím smerom. 

Deka mu padla z pliec na zem a v rovnakej sekunde som už bola na jeho rukách. Usmievala som sa ako malá a hlavu si zaborila do medzere medzi jeho plecom a kľúčnou kosťou.