Ľadový Eden [SK]

16. Pravda zo záhrobia

Z pohľadu Alexa.

Ubiehali sekundy, minúty, hodiny od toho nevysvetliteľného incidentu tam dole. 

Na malý moment mi pripomenula mňa. Mňa pod vplyvom Frederika. Bola ako zviera. Nikdy nezabudnem ten pohľad, ktorý mi venovala. Bol tak prázdny.

Nebola to tá Vanesa, s ktorou som sa zoznámil v sne. Ani tá, ktorú som prvý krát videl v realite pred niekoľkými týždňami. Bolo to niečo iné. Vedel som, že sa chce pomstiť, no netušil som, že to urobí tak. Tak bezcitne. 

,,Ako dlho tu budeš ešte trucovať?" opýtal sa ma z ničoho nič známy hlas. Monicina aróma stále neopúšťala dom a rada sa miešala do vecí, do ktorých jej nič nebolo. 

,,Pokiaľ ma to neomrzí," zavrčal som a ani sa neotočil. 

,,Je ti jasné, že sa tým nič nezmení?" opýtala sa ma Monica a pristúpila bližšie. 

,,Ty si nevidela to, čo ja," odpovedal som a nadýchol sa. Nevedel som, čo presne hovorím a ani čo presne jej chcem povedať. Mal som v hlave chaos a neustále sa vracal k jej pohľadom a skutkom, ktoré sa stali.

Stali.

Už ich nevezme preč. 

,,Videla. Bola som tam," povedala vyčítava a dala mi ruku na chrbát.

,,Dobre prepáč, iba som zmätený. Všetko sa stalo tak rýchlo," poznamenal som.

,,Nebodaj ti bude chýbať Frederik."

Mlčal som. Nevedel som nájsť správnu odpoveď. Predsa to bol môj brat. Ten, ktorému som sa chcel podobať. Muselo medzi nami byť aj niečo iné, ako len nenávisť. Inak si neviem vysvetliť pocity, ktoré som mal keď som myslel na náš vzťah.

,,Lucy?" opýtala sa ma a sadla si oproti mne na posteľ.

,,Aspoň sú konečne spolu," povedal som nakoniec a vydýchol si. Neviem, čo som si chcel nahovoriť. Nemilovala ma. Nikdy. 

Pred tým ako som ju uniesol som ich sledoval s Frederikom a pomaly sa zamiloval do dievčaťa môjho sebeckého brata, ktorý si ju nezaslúžil. 

Nezaslúžil si lásku, ktorú mu dávala. Nič z toho si nezaslúžil. Čo na ňom videla som nikdy nepochopil.

 A keď prišla tá noc, kedy som to mal z pomsty ukončiť, nezvládol som to. Nebol som ako môj brat, i keď som ako dieťa kráčal v jeho topánkach. Bol mi vzorom, a neskôr sa stal vzorom toho aký už nechcem byť. 

,,Nie sú," poznamenala. Nechápavo som sa k nej otočil. Sedela tam a hojdala nohami. Usmiala sa mi do tváre a čakala pokiaľ niečo poviem."

,,Čo myslíš tým, že nie sú?" opýtal som sa nechápavo a zapozeral sa na Monicu. Len sa usmiala a zapozerala sa do neznáma. 

,,Luciana je nesmrteľná." 

Po tej vete mi to došlo. Ja som naozaj zabudol. Luciana Lowterson je nesmrteľná.  

Všetko som pochopil, ona ju nezabila. Ona to predsa nevedela. Myslela si, že ju zabila. Iba ju omráčila. 

,,Kde je?" opýtal som sa náhle.

,,Stále leží tam dole, pokiaľ dobre viem." 

Ani minútu som nerozmýšľal. Okamžite som zbehol dole. Behom pár sekúnd som už bol v chodbe, kde sa to stalo. No nebola tam. Nikde po nej nebolo ani stopy. Len tak sa vyparila. Jediné čo tu zostalo, bol môj brat. Nedokázal som sa na jeho telo ani pozrieť.

,,Tak čo?" opýtal sa ma zvedavý hlas Monici.

,,Nie je tam," povedal som a nevenoval som jej pozornosť. Mal som namierené do izby tej, ktorá to spôsobila. Zabočil som za roh a zišiel po schodoch, rovno do jej izby. Otvoril som dvere a v tom ma ovalil zápach.