Ľadový Eden [SK]

34. Pri bare sedia radcovia moji

Už som milovala nesprávnych ľudí. Nenávidela som tých správnych.

Ale on vo mne vyvolával otázniky. Viac ako som ich v sebe vyvolávala ja sama. Mal vlastný rozum, ktorý poháňala chuť umrieť. Mal otca, ktorý na neho tlačil a chcel mať z neho mladšiu kópiu samého seba.

,,Prečo si sem vlastne prišiel," opýtala som sa a odsunula sa od jeho pier, ktoré sa ma pred malou chvíľou dotýkali. ,,Prekračuješ hranicu a ohrozuješ mier," nadvihla som obočie.

Jemu to mohlo byť jedno, bol nesmrteľný a syn Alfy. Mohol si robiť, čo chcel.

Odtrhnutý z reťaze sa zahrával s pravidlami, pretože mu nemohol nikto ublížiť. Nikto by ho nezabil. Ani ak by chcel. A jeho otec to musel riešiť.

,,Nemôže sa mi nič stať," potvrdil moje úvahy. ,,Rád sa hrám s ohňom," dodal a pozrel sa na mňa.

Ja som ten oheň, to ja ho ovládam. Ja som tá, ktorej aj po smrti prúdi teplo telom. Zahrával sa so mnou. Bavilo ho to.

Mal tak nevinnú tvár, ktorej by ste odpustili aj keby vás zabije. Nechali by ste ho. Dovolili by ste mu do vás streliť drevený náboj kľudne aj trikrát.

,,Už pôjdem," povedala som potichu, ,,môj priateľ na mňa čaká," spomenula som prítomnosť môjho dôvodu, že žijem. Pretože som mala dojem, že Lucas si to neuvedomoval. Akoby pre neho neexistoval nikoho iného život, iba jeho. Všetko mu bolo jedno.

Takto skončí človek, ktorý je odkázaný večnosti?

,,Grandfrod," povedal jedovato. ,,Aj ty si mu podľahla?" opýtal sa a nadvihol obočie.

,,On podľahol mne," opravila som ho okamžite, ,,previnili sme sa obaja," dodala som a vyparila sa.

Neviem ako reagoval, ale jeho chovanie vo mne nezanechávalo nič dobré. Nič jasné, ako keby som mala myšlienky po opici. Akoby sa na mňa lepila tá depresia, ktorú so sebou neustále niesol.

Smútok zmiešaný s troma kockami ľadu na dne pohára s whiskey. Tak mi páchol.

,,Kde si bola?" opýtala sa ma matka pár sekúnd potom ako prešla cez prah dverí. Usmiala som sa. ,,Musíme sa porozprávať."

,,Bola som sa prejsť," ukázala som jej značku na hrudi. Mala rovnakú len trochu vyššie ako ja. ,,Mám ju tiež."

Obe sme sa usmiali ale videla som na matke, že ju niečo trápi. Prešli sme do kuchyne a obe si sadli za stôl. Boli sme tu samé.

,,Musím odísť," začala pomaly, ,,Alex hovorí, že tu nie som v bezpečí."

Prikývla som. O tomto som sa s Alexom rozprávala v noci. Usúdili sme, že bude lepšie ak matka nebude na mieste, o ktorom každý vie. Vlkolaci a dokonca aj Tamara. Vedela kde sme, bolo otázkou čase kedy sa tu objaví aj ona. Uznali sme s Alexom, že bude na mieste, o ktorom budeme vedieť iba my. Niekde, kde ju nikto nespozná. A hlavne niekde, kde jej neublížim ani ja.

Bolo to najlepšie riešenie na všetko. Vystavovala som ju nebezpečenstvu a pokým žila Tamara, museli sme predstierať, že matka umrela. Plánovali sme s Alexom, že by sme si nechali vymazať pamäť a Mon by nám ju vrátila keď bude po všetkom. Ani my by sme nevedeli kde je.

,,Navrhla som to ja," priznala som sa a pokúsila sa o úsmev, ,,so mnou nie si v bezpečí, nezaslúžiš si takýto život. Ty musíš žiť," povedala som potichu a ostávala silná.

Vedela som, že nebude súhlasiť, ale tiež som vedela, že je múdrejšia ako svoje ego. Vnútri vedela, že je to tak správne. Nebolo to navždy, iba na malý moment kým sa všetko nedá do poriadku. Nesmiem ju ohroziť.