Ľadový Eden [SK]

10. Smerom pod vodu

,,Bojíš sa?" opýtal sa ma nechutný mužský hlas a rukou mi prebehol po chrbte. 

Smial sa. Smial sa nepríjemné a ja som sa nemohla ani pohnúť. Akoby som aj mohla, keď som sedela spútaná na kresle, na očiach som mala pásku a keby mám srdce vyskočilo by mi z hrude. 

Hlas som poznala, bol to nezameniteľne nechutný Frederik, ktorý ma mal vo svojej moci. 

,,Nie," odpovedala som rázne. 

Nebála som sa ho. Už som nebola tak vydesená ako v prvý deň, keď som ho videla. Keď som videla jeho oči, ktoré boli tmavé akoby bol zmyslov zbavený. V tej sekunde to vyzeralo, že nemá dúhovku.

,,Mala by si," odpovedal mi slizko a strhol mi pásku z očí. Svetlo ma oslepilo a zrazu som sa cítila neuveriteľne ťažká.

,,Vanesa!" zakričal niekto a ja som konečne uvidela, že je to sen.

Ďalšia hra mojej hlavy. 

Oči má pálili a nos štípal a keď som si uvedomila, čo sa deje rýchlo som zalapala po vzduchu. Bola som pod vodou. Frederik bol sen a zrejme som len zaspala. Dala by som všetko za to aby sa mi snívalo radšej o ľudskej Vanese a Alexovi. 

S krikom som sa vynorila a rozkašlala sa. 

,,Si v poriadku? Hej!" mierne zakričal hlas. 

Zmätene som sa začal obzerať okolo seba a pomaly som zaostrovala pohľad. Konečne sa mi podarilo poriadne sa nadýchnuť a všetku vodu vykašľať. Uprela som svoj pohľad na neznámeho muža, ktorý ma držal za ruky a prehraboval mi vlasy dozadu, aby som videla. 

Samozrejme, bol to Alexander. Kto iný. V očiach mal nevinný a ustarostený pohľad.

,,Si v poriadku?" opýtal sa ma a zahľadel sa mi do očí.

,,Nie, ja som si myslela, že som sa sprchovala?" opýtala som sa ho zmätene. Nedávalo mi to zmysel, veď sama som si povedala, že sa iba osprchujem. Pretože vaňa sa mi menila na bazén plný červenej tekutiny vždy, keď som sa na ňu pozrela. 

,,Čo sa stalo?"

S panikou som sa obzerala okolo seba. Bola to moja kúpeľňa. Biela, rovnaká ako keď som sem vošla prvý krát. Ležala som vo vani, v priesvitnej vode. 

Dýchala som rýchlo a nepravidelne. 

Držali ma jeho ruky.

,,Ani neviem, počul som výkrik a keď som prišiel ležala si ponorená vo vani," odpovedal a divno sa na mňa pozeral.

Musela som zaspať vo vani a telo mi skĺzlo do vane. To bolo prvé, čo mi napadlo. To bolo jediné, čo sa potencionálne mohlo udiať.

Prečo však vaňa, keď som sa jej vyhýbala? 

Oči zachytili to, čo ma však desilo najviac. Bol tým fakt, že som práve sedela nahá vo vani, bola mierne mimo a jeho oči ma sledovali.

,,Musela som zaspať," uvedomila som si, čo sa deje a v akej trápnej situácií sa momentálne nachádzam. ,,Môžeš sa otočiť," oznámila som mu a on tak urobil. Zrejme si ani on neuvedomoval do tejto chvíľky, čo sa deje. 

,,Ak ťa to upokojí, nie je to nič, čo som už nevidel." 

Snažil sa ma upokojiť, chápem správne? Myslím, že na toto teda naozaj nie je správny čas.

,,Odíď," povedala som mu a chcela sa postaviť z vane, ktorá mi stále pripomínala červený kúpeľ a Frederikov odporný hlas zo sna. 

Komu by bola konverzácia o tom, že sa mi teraz sníva s jeho bratom príjemná? To je otázka, na ktorú som nechcela poznať odpoveď.