Ľadový Eden [SK]

17. Pozor, hryzie

Z pohľadu Vanesy.

Dni išli ako voda. Deň za dňom, týždeň za týždňom. 

Za pár dní to už bude mesiac, čo ma uniesol a skoro zabil Frederik. Už to bude mesiac, čo zomrel a bude to mesiac, čo sme navždy pochovali Lucy pod zem. 

A samozrejme aby som nezabudla, skoro dva mesiace, čo som prišla o rodičov. 

Ani som sa nenazdala a bola polovica novembra. Vonku bolo najmenej desať centimetrov snehu a v dome bola neuveriteľná zima. Kúrenie tu asi neexistuje. 

Moja denná činnosť bola stále rovnaká. Vstala som, najedla sa, išla naspäť do izby a znova spať. Po tom, čo sa stalo som sa s Alexandrom rozprávala za deň možno tak tri minúty, a to zahŕňalo iba ahoj a už musím ísť. 

Od tej noci, čo sa všetko stalo sa zmenil. 

Už nebol taký, aký som si myslela, že bude potom všetkom. 

Dúfala som, že si k sebe nájdeme cestu a ten rok si užijeme tak ako mi to sľúbil. Že z nás budú kamaráti a budeme sa stále smiať a zažívať akciu, zábavu. No nebolo to tak. 

Opak bol pravdou a ja som to pociťovala najviac. 

Akoby ma vymazal z jeho života. Zo dňa na deň. 

Mala som dojem, že jeho nálade neprospel ani odchod jeho sestry. Nezanechala nič, iba malý odkaz. Nerozlúčila sa. Prosto zmizla, akoby nikdy nebola. 

S ňou však odišiel ešte jeden zástupca ženského pohlavia. Monica.

Povedala nám iba, že v kúzlom svete sa niečo deje a že ju potrebujú, no tiež mi sľúbila, že ma príde navštíviť hneď ako bude môcť. A ja som jej na to naletela, pretože som cítila, že neklame. Že vie aké je to žiť s Alexandrom, a nenechá ma v tom samú.

Avšak nechala.

A tak sa časom samota stala mojou kamarátkou, spánok mojou vášňou, krv mojou drogou a tento dom mojím životom.

Pravdou ostával fakt a sľub, ktorý som dala Alexandrovi a teda, že ostanem rok. A neplánujem porušovať dohody, ktoré som uzavreli v rozpakoch. I keď boli nepremyslené.

Mala som nad tým premýšľať. Nejakým spôsobom som mala tušiť, že to nepôjde podľa plánov. V mojej hlave som si mala nechať miesto na záložný plán, ktorý by ma z tejto šlamastiky vyslobodil. 

A jediné, čo ma hnevalo ešte viac ako moje spontánne rozhodnutia bola realita Alexandrovej výchovy. Nesmela som opustiť dom. Nesmela som ísť ďalej ako za plot. Nesmela som byť nikdy sama.

Daria mala pravdu. 

A dokonca aj Alexander. 

Môj obyčajný život mi chýba každým dňom viac a viac. Cítila som sa tu ako na obojku. Už si ani nespomínam kedy naposledy som sa zasmiala s Miou alebo kedy naposledy som sa rozprávala s Derekom. 

Miu som videla posledný krát v škole a Dereka v deň, keď som sa neovládla a skoro ho zabila. V  ten deň ako som podpálila môj dom. 

Chcela by som sa Derekovi za všetko ospravedlniť a vysvetliť mu to. 

Spomienky a alternatívne scenáre ma desia. V noci mi nedajú spávať a cez deň mi okupujú myseľ. Je to komplikované. Všetko je zrazu ťažšie.

Rovnako ako teraz.

Ležala som na boku a zakrývala ma deka, ktorá ma príjemne hriala v tento chladný deň. Svoj zrak som mala upätý na stolík, oproti posteli.