Ľadový Eden [SK]

5. Rubínovo červená

Pomaly som otvárala oči. Nahmatala som si prívesok na krku a nahnevane som nim trhla.

 Nahnevane ale za to opatrne, nechcela som riskovať popáleniny posledného stupňa. 

Existuje taký? Hej, keď sa z teba rovno na mieste stane popol. Táto myšlienka ma prinútila sa postaviť na rovné nohy a konečne zaostriť. 

Povzdychla som si a posadila sa na späť posteľ. Nechcela som však sedieť, nechcela som ležať a už vôbec som nechcela čeliť novému dňu. Koľko vlastne prešlo od doby, čo sa tento kolotoč spustil a nikto ho nevie zastaviť? 

Gaštanové vlasy mi padli do tváre a ja som sa zahľadela do zeme. V tom som ucítila vôňu. Lahodnú vôňu jedla, ktoré som milovala. Ako človek. 

Obliekla som si moje šedé tepláky a prehodila si cez seba mikinu. Otvorila som dvere a pomaly zišla po schodoch do kuchyne. Stadiaľ sa na mňa valila tá úžasná vôňa a rozliehala sa po celom dome. 

Na moje prekvapenie hneď ako som vošla do kuchyne pri linke stál Alex. Mal na sebe ako obvykle čierne tričko a čierne šortky. Čierne vlasy mu padali do tváre a pospevoval si nejakú pesničku. 

Ako krásne by to pôsobilo, keby je to môj manžel a máme letnú sobotu, deti sú o starých rodičov a všetko je jednoduché, ľudské a živé. 

Problém bolo, že nebol môj manžel, nemala som deti a nemala som ani rodičov, ku ktorým by som mohla deti zaniesť. 

Nemohla som uveriť sama sebe a tomu nad čím teraz premýšľam, akoby mala moja hlava vlastný scenár podľa ktorého ide a je jej jedno, že to ja som tá, ktorá to musí vidieť, vnímať a najhoršie neprežívať.

,,Špehovanie nie je pekné," prehlásil bez toho aby sa na mňa čo i len pozrel. 

To bol ten upírsky pach. Inak by si ma nevšimol. Alebo skôr tie reflexy. Alebo si ma všimol keď som bojovala s vlastnou hlavou a myšlienkami a nemala som čas si to všimnúť. 

Alebo počul moje dýchanie? Dýcham vôbec ak nie som živá? 

,,Prepáč, nevedela som že vieš variť," ospravedlnila som sa, ,,ľudské jedlo," dodala som a oprela sa o zárubňu.

,,Nevieš o mne toho ešte veľa," povedal tajomne a ešte tajomnejšie sa na mňa usmial. 

Celú si ma pohľadom premeral a znova sa obrátil ku doske na krájanie. Pousmiala som sa a sadla si za stôl. 

Áno, moja myseľ znovu zablúdila k predstave šťastného manželského páru s deťmi, bez detí. V tomto svete, ktorý si vytvorila moja hlava som sa cítila dobre, tak spokojne. Nemusela som čeliť realite a dala by som všetko za to, aby som tam mohla ostať ako v malom kútiku fantázie. 

,,Tak pán tajomný," to oslovenie mi vtedy na neho veľmi pasovalo, ,, čo ťa priviedlo k tomu aby si mi urobil raňajky, aj keď včera bola chladnička ešte prázdna? A keď si prišiel nemal si so sebou kufor čo znamená, že si si tie šortky a tričko nemohol len tak vyčarovať. A ešte by ma zaujímalo, keďže je september či ti nie je tak trošku zima. A ako posledné, prečo mi vlastne varíš?" vychrlila som na neho hneď niekoľko otázok a pousmiala sa. 

Stále spadala do úvahy možnosť, že je predsa len čarodej. A až keď som všetko takto vychrlila mi začali blikať pomyselné červené kontrolky, ktoré ma upozorňovali na fakt, že som to povedala až priveľmi rýchlo, bez filtru a totálne surovo. A povýšenecky. 

Kde sa vo mne všetky tie pocity zrazu naberajú. V jednu sekundu sa bojím, v druhú som v bubline eufórie a v ďalšiu som povýšenecká hlupaňa, ktorá si myslí, že je lepšia ako ktokoľvek iný.