Ľadový Eden [SK]

1. A čas tu plynie pomalšie

,,Aké sú tvoje posledné slova?" spýtal sa ma neznámy muž sediaci obkročmo na mne, zvierajúc moje ruky od tela a pekelne sa usmieval. 

Ležala som na studenej zemi. Moje telo bolo príliš ťažké, akoby som ho ani neovládala ja. Oči ma pálili a trvalo nejaký čas kým sa prispôsobili tomu málo svetla, ktoré mi odhaľovalo priestor. Všetko bolo tmavé, iba po stenách žiarili plamene faklí. Cítila som sa pod sebou kamennú dlažbu. 

Neviem kde som bola. Priestor som nespoznávala. No nebála som sa. 

Muž, ktorý nebol starší ako ja sedel na mne a jeho telo mi neumožňovalo hýbať sa. Jedna z fakieľ mu žiarila do tváre. Jeho oči mali smaragdovú farbu a hľadeli na mňa. Videla som v nich nenávisť, zlosť, hnev. Všetko, len nič dobré.

,,Tak čo slečna Moore? Už nám odpoviete na tú otázku? Alebo máme ďalej čakať, pokiaľ sa zobudíte?" ozvalo sa z úst muža, ktorý sedel na mne. 

V tom sa všetko zmenilo. 

Všade bolo zrazu svetlo. 

Mykla som sa, viete ako to býva vo filmoch, keď sa hlavná postava prebudí do reality. Odrazu dávalo všetko zmysel. Bol to iba sen. Iba sen. Zopakovala som si v hlave. 

Keď sa mi to stalo prvý krát myslela som, že je to nejaký nový spôsob spánkovej paralýzy, ktorý moje telo objavilo. Spočiatku som sa bála, desilo ma, že mi neustále kradne spánok. Ale časom som sa snažila sen preskúmať, čo najviac. 

A niekedy sa mi to podarilo, avšak viac krát sa stávalo, že to bolo ako prvý krát. Až keď som sa zobudila, zistila som, že sa mi sen opakuje. 

Ležím na studenej zemi. Na mne sedí chlap so smaragdovo-zelenými očami, havraními vlasmi, neodolateľným úsmevom, dvoma špicatými zubami a je oblečený celý v čiernom. A v neposlednom rade, snaží sa mi vysať z tela všetku krv a zabiť ma. 

Teda aspoň tak som si to vysvetlila, pretože to je jediné na čo som prišla. Neviem kto to je, dokonca ani moja matka to nevedela. Povedala len, že to je z filmov, ktoré pozerám a nemám si z toho robiť veľkú hlavu. 

Nepovedala som jej, že sa mi sníva každú noc, ale keď sa to začalo opakovať, povedala som, že som mala divný sen. Nie opakujúce sa sny. Dúfala som totižto, že ak si ho moja hlava vie predstaviť, je možné, že som ho už videla. Veď hlava si nevytvorí obraz niekoho, koho ešte nevidela. 

,,Slečna Moore, ste v poriadku?!" spýtal sa ma profesor. Na sucho som preglgla a lepšie sa usadila. 

Sedela som totiž skoro na konci zadku a hrozilo, že keby sa pohnem, spadnem. V ruke som držala ceruzku a v druhej zošit. Všetko bolo ako pred pár minútami. Presne keď som zaspala. Nerozumiem, čo majú mladí s tým spaním v hodinách a to aj ja som ten, koho dospelí nazývajú mladým človekom. 

,,Prepáčte pán profesor Bitt. Som v poriadku," ospravedlnila som sa a sklopila zrak. Pán profesor si napravil okuliare a odkašľal si. Iba mne to príde tak blbé, ako to znelo? 

,,Ste v škole pár dní a už mi tu od nudy zaspávate. Ste živým príkladom toho, čo s mladými robí kofeín!" I keď veľa študentov by povedalo, že nemá pravdu, ja som mu ju musela uznať. Pila som veľa kofeínu, ale či to mal niečo s mojim spánkom, si nie som až tak istá.

,,Prepáčte," utrúsila som a i keď som na sebe cítila každého pohľad, pravdou bolo, že to bolo každému jedno. Všetci mali až príliš veľa práce s vlastným životom, či už súkromným alebo študijným. 

Moja hlava si to len namýšľala, pretože som nebola rada keď sa veci točili okolo mňa. Cítila som sa asi tak nepríjemné ako je zvieratám v ZOO keď na nich pozerajú ľudia pravidelne niekoľko hodín. Pritom to nebola pravda.