Ľadový Eden [SK]

26. Väz na rozlúčku

Pred tým ako som vstala z postele a zničila túto pre Alexa dojemnú chvíľu, som ho sledovala. Včera som u neho, ako som sľúbila, naozaj zaspala. Pri pohľade na neho som si uvedomila aký dokáže byť predátor nevinný. Bezbranný výraz, pomalé dýchanie. 

Zamyslela som sa, či by som ho stretla aj ako človek. Či by som sa s ním spoznala, možno skamarátila, a to myslím iba ako smrteľník. Bolo by to zvláštne. Nevedela by som čo je zač. A myslím, že by mi to nepovedal. A skôr či neskôr by ma zjedol. Tiež zaujímavý spôsob smrti. Alebo keby bol smrteľník aj on, stretli by sa naše cesty? Snívalo by sa nám spolu?

Pousmiala som sa a dala zo seba dole perinu, ktorá nás oboch zakrývala. Nohy mi padli z postele a automaticky som sa postavila. Rýchlo a hlavne potichu som prešla na chodbu do svojej izby. Mala som v pláne sprchu ale keď som uvidela ako sa na mňa dramaticky pozerá Asenav, hneď ma to omrzelo. Nakoniec som sa iba prezliekla.

,,Ani sa na seba nepozrieš do zrkadla?" ozval sa jej protivný hlas, ,,dnes vyzeráš akoby si sa pobila so psom."

Ignorovala som ju.

,,Ako sa ti spalo pri Alexovi?" zmenila tému a upútala moju pozornosť. Vedela, že trafila do čierneho.

,,Vieš ako sa cítim," odpovedala som provokatívne a usmiala sa na ňu.

,,Pravda," pouvažovala a znova sa usmiala. To bola celá naša konverzácia. Nechcela som sa jej zbytočne vystavovať, pretože by hrozilo, že otvorí tému kvôli ktorej ma bude musieť mučiť aby som sa podvolila.

,,Dobré ráno," milo sa na mňa usmiala blondínka a ja som jej venovala úsmev. Sedela som za stolom a čakala, čo predo mňa Suzie položí. Hovorila som jej, že si viem navariť aj sama, a tým navariť myslím zobrať si vrecko s červenou tekutinou do izby, ale ona trvala na tom, že ľudské jedlo mi každé ráno pripomenie to, že som stále človek. A v tejto situácií som to potrebovala. 

Suzie sa vyparila v sekunde ako predo mňa položila tanier a nechala ma tam samú iba s mojimi myšlienkami. Teda nie tak úplne samú, ako som zistila. 

,,Vyzerá to odporne," poznamenala v mojej hlave veľmi známa osoba, ,,nemáš radšej chuť na niečo tekuté?" opýtala som lišiacky a po dlhom čase sa mi všetky myšlienky sfarbili na červeno. 

Trochu mi zabehlo, pretože som mala na stole okrem kávy aj spomínanú tekutinu. Ale nechávala som si ju vždy nakoniec. Odkašľala som si a trochu sa zašpinila. Obom nám napadlo to isté.

,,Rebeka mala naozaj pravdu, nie že nevieš piť ale aj jesť," zasmiala sa.

,,Keď urážaš mňa, urážaš aj seba," povedala som bezstarostne. Po mojej odpovedi ostalo ticho. V hlave som bola už iba ja. Netrvalo to však dlho. Takto sa cítia mentálne chorí ľudia? Rozprávajú sa s vlastnou hlavou? 

,,Čo ten vlkolak v lese?" opýtala sa ma zrazu.

,,Čo s ním?"

,,Páčil sa ti či nie?"

,,Presne tak. Nie."

,,Znova klameeeeeš," povedala zdĺhavým tónom. Mala som pocit, že tú vetu nikdy nedokončí.

,,Chcel ma zabiť, sama si to videla."

,,Čo aj ťa len chcel vystrašiť a ty si ho zranila," odpovedala a ja som si dala do úst posledné sústo jedla, ,,čo za odporné stvorenie to len si," dopovedala vyčítavo. Rozbolela ma hlava. 

 V tom sa rozleteli dvere a do kuchyne vbehol rozospatý Alex. Venoval mi bozk na líce a potom si nabral niečo na tanier. Sadol si mlčky proti mne a začal jesť. Pozorovala som ho.