Ľadový Eden [SK]

35. Adaptujem sa do sveta predátora

Z alkoholu, ktorý mi dodával triezvy úsudok som vytriezvela.

Pred očami sa mi míňala cesta a pri orientovaní mi pomáhali iba pouličné lampy. Prehrávala som si konverzáciu s chlapom, ktorého som spoznala za barom.

Na ľudského otroka mal však v niečom pravdu. Adaptovať sa je niečo, čomu som sa bránila. Bránila som všetkému zlému vyplávať na povrch a obliecť ma do obleku temnoty. Ako Venom, ale bez tej desivej masky. Na to som mala vlastnú tvár, ktorá desila každého a skutky, ktoré vzbudzovali strach a nechcený rešpekt.

A prečo by mal byť rešpekt nechcený? Pretože mi to bolo jedno. Nezáležalo mi na tom, čo moje skutky spôsobia. Neexistovali následky. Neexistovalo nič, čo by mi bránilo robiť to, čo som chcela. Nikto nebol nado mnou. Bola som to len ja a moje rozhodnutia.

Lampy na diaľnici sa pomaly míňali a ja som mala nasmerované k môjho ex priateľovi. Mala som v hlave iba jeden plán. Ukázať mu, čo zo mňa urobil. Ukázať mu aká dokážem byť a ako ho nepotrebujem. Nič som mu nechcela dokázať, nezáležalo mi, čo si o tom bude myslieť.

Možno som trochu chcela odtrhnúť hlavu tej štíhlej blondíne, pretože upíriu krv moje chuťové poháriky ešte nezažili. Ochutnala som zvieratá, vrecká, teplú krv z tepny a dokonca aj horkastú príchuť života, ktorú pumpovalo Lucasove srdce.

Ale ako na zavolanie sa predo mnou zjavilo chodiace vrecko s dôvodom môjho života. Chlap, ktorého palec naznačoval, že potrebuje odviesť. Stopár, ktorý sa dobre vynímal v mojom jedálničku.

,,Stratili ste sa?" pristavila som pred ním auto. Videla som ako mu odľahlo a jeho srdce bilo kľudne. Bol pokojný.

,,Pokazilo sa mi auto," ukázal prstom na auto červenej farby odstavené na začiatku lesa, ktorý viedol k môjmu cieľu. Pousmiala som sa.

,,Pomôžem vám," ponúkla som sa a bez vyzvania vystúpila z auta.

,,Vy sa vyznáte v autách, slečna?" opýtal sa ma a pocítila som v jeho hlase miernu obavu. Ale nie z toho, že ho idem zjesť, ale z toho, že som žena a možno sa naozaj rozumiem autám. Ach tá mizogýnia, ktorá z neho sršala by sa dala krájať.

Kráčali sa potichu k autu, ktoré malo podľa všetkého defekt. Počula som ako pomaly syčí vzduch z pneumatiky na spolujazdcovej strane.

,,Nemám rezervu," povedal, ,,viem, že je to začiatočnícka chyba," dodal. Otočila som sa k nemu a videla ako nasucho preglgol. Teraz som na ňom vycítila skutočný strach.

,,Ako sa voláš?" opýtala som sa akoby ma to naozaj zaujímalo. Akoby som potrebovala vedieť, ako sa volajú moje obete. Presný opak Alexa. On si nepamätal meno žiadnej ženy, ktorú pretiahol a neskôr si ju dal na večeru, obed alebo niekedy raňajky. A fascinovalo ma, ako jedno mi to zrazu všetko bolo. Dokonca aj jeho dotyky, ktoré ma skoro dostali do pozície tých žien. Na rozdiel od nich však moje telo a ani môj krk nikdy neochutnal.

,,Som Mitch," predstavil sa mi a ja som sa usmiala.

,,Mich, táto začiatočnícka chyba," pocítila som ako sa mi derú zo sánok ostré tesáky, ,,ťa bude stáť život." Priblížila som sa k nemu a chodila ho o auto. Zahryzla som sa mu do krčnej tepny a užívala si jeho chuť. Pocítila som trochu etanolu, ktorý tomu dodával ešte lepšiu príchuť. Mitch pil a myslím, že je to len ďalší dôvod, prečo si zaslúži aby som ho zjedla.

Jeho telo po minúte padlo celou váhou vedľa auta. Odstúpila som a pozrela sa na neho.

,,Mitch, Mitch, Mitch," zopakovala som jeho meno a pritom krútila hlavou, ,,piť a šoférovať? Čo ak by si niekoho zabil?" opýtala som sa a usmiala sa nad svojou hlúpou poznámkou, ,,ešteže som všetkých ochránila pred tvojou nezodpovednosťou," dodala som potichu a poobzerala sa po okolí.