Ľadový Eden [SK]

39. Môj ničiteľ, tvoj pobočník

Z pohľadu Alexa. 

Odkedy som spoznal Vanesu sa mi život otáčal ako kolotoč. Bol som neprestajne na hrane toho, že to moje telo nevydrží. No kolotoč sa zastavil a ja som si vydýchol a keď už som chcel vystúpiť, on sa roztočil ešte silnejšie. 

Z mojej pomoci sa stala jej záchrana. Bol som v nepokoji. Nevedel som si nájsť pohodlnú polohu, v ktorej by ona sedela vedľa mňa. Neustále sa vzpierala, vrtela a vzdorovala všetkému, čo som jej mohol ponúknuť. Nedokázal som ju dostať pod kontrolu a keď už som dúfal, že to ide dobrým smerom, zlomila mi väz. A ak ho nezlomila mne, urobila to niekomu inému. A nie je to metafora, ako podlomiť mi kolená, ona ho naozaj lámala. 

A aj navzdory všetkému, čo mi od nej ubližovalo som v sebe cítil ako moc ju moje vnútro potrebuje. Ako moc ju chcem a moja hlava bojovala so srdcom. Akoby som sa budil do vojny a zaspával v chaose. Nevedel som opísať pocity, ktorými som sa predieral každý deň pri pomyslení na ňu. 

Už pár minút som sledoval cestu. Daria riadila auto a ja som sedel vzadu. To sérum ma vraj odriadilo na niekoľko hodín a keď som sa prebral už svitalo. Lucas sedel na sedadle spolujazdca a podľa všetkého sme išli k matke môjho ničiteľa. 

Daria uznala, že ak mi vedela prečítať myšlienky a zistiť môj plán, dokáže zistiť aj kde ukrývame jej matku. Bude lepšie ak ostaneme pri Tereze, pretože je veľká pravdepodobnosť, že tam bude aj Vanesa. 

Cesta bola tichá, iba občas niekto prehodil pár viet. Ja som mlčal. Bol som uzavretý v mojej hlave. Rozmýšľal som nad všetkým. Ako moc som jej ublížil. Ako som ju nepočúval a absolútne ju nerešpektoval. 

Moja nevera, ktorú na mňa nahral otecko psa na prednom sedadle som si vyčítal tak, ako nič pred tým. Tak moc ma to ničilo, a tak moc som nechápal, prečo som jej nezabránil v tom prestať.

Spytoval som si svedomie ako malý chlapec na svojej prvej spovedi. Čakal som, ako Boh za mňa všetko vyrieši. Ako mi ukáže cestu aby som bol lepším. Ako bude kráčať po mojom boku a dokáže mi, že aj napriek všetkému zlému, mám stále nádej. Bude mojim verným spoločníkom a ja už nikdy neurobím nič, čo by som ľutoval.

Z rozmýšľania nad pohromou, ktorú spôsobili moje skutky ma vyrušilo zvonenie mobilu. Daria sa na mňa pozrela v spätnom zrkadle a v aute nastalo hrobové ticho, ktoré som si začal uvedomovať až teraz. Nakoniec to zdvihla.

,,Kansas je zaujímavé miesto na život," ozvalo sa z mobilu, ktorý bol položený na palubovej doske. Naše predpoklady sa nemýlili, naozaj bola na ceste, ktorá ju zaviedla za posledným členom rodiny.

,,Vanesa, nerob nič, čo by si mohla neskôr ľutovať," ozvala sa Daria a cítil som ako sa jej rozklepal hlas. 

Toto nebola Daria, ktorú som poznal. Bála sa. Tak veľmi sa bála o Vanesu a o to, aby neskončila ako ja. 

V dobe, kedy som zajal Lucy a tým si podpísal rozsudok smrti nad mojim bratom som urobil to, čo urobí každý nešťastný upír. Podľahol som temnote. Opantala ma tak, ako som bol opantaný láskou k dievčaťu môjho brata. Dovolil som jej zmocniť sa ma, pretože som chcel svojmu bratovi ublížiť tak, ako on ubližoval nám. 

Daria ma musela hľadať a napravovať niekoľko rokov. Po tom, čo som sa všetkému poddal a laicky povedané vypol všetky city sa vo mne niečo zlomilo. Odvtedy som už nedokázal byť tým Alexom ako predtým. Uzavrel som sa do seba. Nikoho som k sebe nepripustil. Nedokázal som vydržať v jednej miestnosti s nikým, kto by mi čo i len trochu pripomínal to, kým som sa stal. Nemohol som byť v prítomnosti Darie a ani jej vyčítavých pohľadov. Zabil som každého, kto sa na mňa čo i len zle pozrel.