Ľadový Eden [SK]

32. Večnosť mi nepristane

Všetky moje úvahy o smrti a živote už nedávali zmysel.

Už mi neprišlo v poriadku byť nažive a nevnímala som bozky smrti.

Bola som ako kameň úrazu.

Bola som nedotknuteľná. Niečo medzi nebom a peklom, ale zem to nebola.

Vraždila som, milovala, bojovala, prehrávala, snažila sa a dúfala. Ako ľudský väzeň v tele predátora.

Pocítila som horkastú chuť v ústach. Takto chutí smrť? Je horká a nerozplýva sa na jazyku tak, ako sa vám rozplýva po tele a za sebou necháva odpad v podobe odumretého tela?

Toto bolo niečo iné. Toto nebola smrť, toto bola horká čokoláda z ktorej mi stuhol jazyk aj krk. A nepohlcovala ma, ani ma neničila.

Oživovala ma?

Do očí mi udrela lampa, ktorá visela nado mnou. Nekývala sa, žiarovka v nej neblikala. Robila to, na čo bola predurčená. Bolo to pre ňu prirodzené. Vedela, že robí to, čo má. Nebola ako ja.

Pred sebou sa mi rysovala machuľa človeka, ktorý smrdel ako pes. Sedel pri mojich nohách a ja som ležala. Cítila som pod sebou matrac, ktorý sa tvaroval tak aby bol pohodlný môjmu telu. Prispôsoboval sa mu.

Akoby všetko na svete vedelo ako sa má chovať. Iba ja nie. Bola som rozmar, ktorý ničil.

Za postavou, ktorá som usúdila, že je vlkolak podľa jeho pachu, sa rysovali ďalšie postavy. Môj zrak však na žiadnu nereagoval tak, ako na tú jednu páchnucu, ktorá mi sedela pri nohách.

,,Strašne smrdíš," šepla som potichu a pocítila na perách kovovú chuť. Tá horká tekutina, z ktorej mi trpel jazyk. Bola jeho. Kŕmil ma svojou krvou.

,,Nechajte nás samých," vyzval všetkých človek, ktorému som povedala, že smrdí. Moje oči stále poriadne nezaostrovali. Jediné, čo moje telo dokázalo bolo uvedomiť si, že rana na ramene už nepulzuje. Už iba bolí.

Dvere sa otvorili a ja som tam ostala sama s ním. S človekom, ktorého som sa pokúsila zabiť jedenkrát a druhý krát som myslela, že sa mi to podarilo.

,,Ako to, že žiješ?" opýtala som sa potichu a mala oči pootvorené menej ako bolo treba. Spoznala som ho. Bol to on, nikto iný. Ten, ktorý tvrdil, že mi prišiel pomôcť.

,,Som nesmrteľný," odpovedal mi na otázku a stále sa na mňa pozeral. ,,A od teba chcem aby si to zmenila," dodal neskôr.

Stál tam ako zjavenie a žiadal odo mňa aby som ho zbavila toho, čo som myslela, že dostali do vienka iba takí ako som ja.

Vlkolaci žijú, dýchajú, bije im srdce. Oni sú predsa smrteľní. To je tá najdôležitejšia vec, ktorá ich od nás odlišuje a tá jediná vec, kvôli ktorej bojujeme.

Oni hrdo dožívajú a my sebecky prežívame.

,,Nerozumiem," zachrapčala som potichu a dúfala, že mi objasní všetko, čo moja hlava bude dokázať spracovať.

,,Tvoj rod spravil z toho môjho nesmrteľných. A len tvoj rod môže túto kliatbu zrušiť," začal mi rozprávať jeho príbeh. ,,Vylieči ťa iba moja krv, pretože som z rodu prvých vlkolakov. A vyliečim ťa, ale len ak ty vyliečiš mňa," dodal.

,,Nerozumiem ti," šepla som. Nebola som čarodej. Nemám ho ako vyliečiť.

,,Pred niekoľkými storočiami rod čarodejníc Cabbitových uvalil kliatbu na prvú rodinu vlkolakov. Som jedným z ich potomkov. A jediný, ktorý už viac túto kliatbu nechce zachovať. Naša rodina sa skrývala pred otrokmi slnka, ktorými boli upíri. Avšak v noci sme boli ich korisťou a tak môj predok požiadal niekoho z tvojej línie aby sme sa mohli premeniť aj inokedy ako za splnu. Aby sme sa ubránili. A okrem toho, že sme mali na výber kedy sa premeníme, sme dostali dar liečiť tých, ktorých sme pohrýzli a s tým prišlo prekliatie aby sa udržala rovnováha. Tou bola nesmrteľnosť," predniesol mi stručnú minulosť, ktorá mi v hlave spôsobila ešte väčší zmätok.