Ľadový Eden [SK]

14. Rodinná stretávka

Z pohľadu Alexandra.

Miestnosť ostala chladná, chladnejšia ako doteraz. Môj brat tu zanechal pach svojho ega a mňa s niekým, kto mal chuť vybieliť mi žalúdok.

,,Čo to malo znamenať?" opýtala sa ma Monica, hneď potom ako Frederik odišiel z miestnosti. Z jej tváre som dokázal vyčítať iba hnev.

,,To bol v skratke náš vzťah s bratom," odpovedal som jej a sadol si na studenú podlahu. Ruky som si založil na kolená a hlavu zvesil medzi.

Chcel som rozmýšľať, alebo aspoň nemyslieť na udalosti, ktoré sa tu pred pár minútami udiali.

V miestnosti kde sme boli nebolo nič viac ako dvere a okno malé, ako krabica od tenisiek. Prenikalo sem iba trocha svetla, no môjmu zraku to stačilo.

,,Kto je Lucy?" opýtala sa Monica a tým sa skončilo moje myslenie na iné veci.

Nechcel som myslieť na ženy. Nechcel som myslieť ani na jednu z nich.

Jedna bola mojou povinnosťou a druhá ňou je. A aj navzdory podobných okolnostiam, sú dva úplne odlišné scenáre, ktoré mi môj život pripravil.

Jednu som dobrovoľne stratil, a tým prvý krát zapredal svoje ego a druhú mi uniesli z vlastného pozemku.

Udalosti tak podobné, že som mal chvíľku dojem a začal veriť slovám ľudí, ktorí tvrdia o minulosti, že sa musí opakovať kým sa z nej nepoučíme.

A moja minulosť niesla názov žena.

,,Je to minulosť," precedil som pomedzi zuby a pozrel sa na ňu. Ona pokrútila hlavou a sadla si ku mne.

Toto by sa dalo nazvať rodinná stretávka. Presne tá, na ktorú ste donútení prísť aj keď si s rodinnými príslušníkmi nemáte čo povedať a väčšinou to skončí hádkou, alebo plačom.

,,Pre Frederika to ako minulosť neznelo," odvrkla a pohľad mi opätovala.

Nemal som chuť otvárať staré knihy, ktoré nepísali nič nové. Necítil som sa na to, ani fyzicky ani psychicky.

Lucy bola minulosť, presne ten druh minulosti, na ktorú nechcete spomínať. A to z prostého dôvodu.

Bolí to.

,,Alexander," oslovila ma. ,,Ak to pomôže zachrániť Vanese život, musíš mi to povedať."

Bola neúnosne naliehavá, až to bolo nepríjemne.

Odvrátil som zrak a vydýchol si.

,,Pár rokov potom, ako sme sa stali upírmi som o bratovi nepočul. Po smrti našej matky sme s Dariou ostali sami a on sa rozhodol ísť vlastnou cestou," začal som opatrne a v hlave sa mi začali objavovať spomienky na časy, ktoré mali byť dávno pochované.

,,Pár rokov potom som však o ňom započul. Ľudia začali hovoriť, že zmizla dcéra miestnej krajčírky. Najprv som tomu nevenoval pozornosť, avšak niečo mi hovorilo, že za tým bude môj brat," vylovil som v hlave ďalšie spomienky.

,,A bol?" opýtala sa viac menej pre seba a tým si aj odpovedala. Prikývol som.

,,To dievča nezmizlo. Ona s ním odišla dobrovoľne. A on jej dal prísľub, že z nej urobí jednu z nás. A to sa mu skoro podarilo, nebyť mňa," posledné slová som si tiež povedal pre seba.

Nebolo to niečo, čím by som sa chcel chváliť. A ona mala ostať pochovaná aj v mojej hlave. Nečakal som, že jej meno budem ešte niekedy počuť. A hlavne nie, keď je v mojom živote žena, ktorá je rovnako mojou povinnosťou, ako bola Lucy.