MOMENT OF FORCE

65. Chapter

Keď sa jeho pohľad prelieva s mojím, stojím si za tým do čoho som sa pustila a neodradí ma nič. Ani ten jeho „nevinný" pohľad, ktorým sa ma snaží obmäkčiť! Má pocit, že tými dlhými pohľadmi zmení môj názor?

Nie!

Nezmení!

Nič sa meniť nebude, lebo to nechcem ja, ani moje dieťa.

„Sama dobre vieš, že v posteli si skvelá." Odrazu prehovoril tichým hlasom, aby nás niekto nepočul, aj keď ľudí tu bolo pomenej.

„Mám rád ako to robíš ty, lebo to robíš najlepšie." Priznáva, možno so mnou flirtuje, alebo ma chce týmito debilnými kecami vzrušiť, ale ja som sa na neho pozerala s úplným nezáujmom.

„Koľko ich bolo predo mnou?" Obchádzam jeho trápenie a pýtam sa ho ďalej. Myslím si, že mu to nejako uľahčím, že ho netrápim z minulou témou, ale očividne táto mu tiež nie je pochuti.

„Načo je ti to vedieť, do šľaka? Doteraz si sa nezaujímala s kým som spával, kedy som to robil a akým spôsobom." Nečakane na mňa vybuchne, ale to ma naštve ešte viac. Mám pocit, že z očí mi šľahajú plamene, ktoré by ho mohli popáliť, ale on sa im nejako uhne a neublíži si. V mojom bruchu sa zvierajú kŕče, ktoré ma trápia a ubližujú môjmu malému dieťatku, ktoré sa určite strácha toho chlapa tu predo mnou.

„Len to chcem vedieť. Proste sa pýtam, lebo to chcem vedieť. Zaujímalo by ma, či nejaká z nich ostala tehotná. Predsa to sa pri takýchto veciach môže stať. A pri tvojej šikovnosti... radšej pomlčím." Ochotne mu vysvetľujem a na jeho tvári vidím, že mu je nevoľno a necíti sa komfortne.

„Deväť." Prehovoril. Zasekol sa mi dych v krku a začala som sa dusiť. Rýchlo som si odkašľala, aby som sa tam náhodou naozaj nepridusila a napila som sa dúškom z nápoja, ktorý som mala položený pred sebou. Úprimne, čakala som asi tri, alebo dve, ale deväť?

„Ani jedna z nich nemala žiadnu pohlavnú chorobu a ani jedna z nich neostala tehotná." Dodáva a neprítomne sa hrá s prstami. Nechce so mnou už nadviazať očný kontakt, akoby sa niečoho štítil, alebo akoby sa mu niečo na mne nepáčilo. Proste má problém zdvihnúť zrak a slušne sa mi pozerať do očí pritom ako so mnou hovorí.

„Takže ja som desiata v poradí?" Uisťujem sa, či náhodou nepočítal aj so mnou. Ale slabým prikývnutím mi dá najavo, že ozaj mi patrí desiata priečka.

Nahnem sa na zem k mojej kabelke, ktorá je tam položená. Pomaly z nej vytiahnem fotku a chvíľku ju žmolím v rukách a rozmýšľam, ako mu to poviem, že som v tom. Nenapadá mi nič. Asi mu tam položím len fotku z ultrazvuku a spracem sa preč, ale to by bolo odo mňa neschopné, ako od budúcej matky.

„Nom, tak tá desiata ostala tehotná." Zrazu prehovorím, ani si to neuvedomím. Proste to zo mňa vyletí a nečakám na následky. Okamžite si získam jeho pohľad, ktorý do mňa tvrdo zapichne. Vyrovná sa na stoličke a s bledou tvárou sa na mňa pozerá.

Habká, otvára ústa, ale zvuku nikde. Chce mi niečo povedať, ale otvára ústa, chce kričať, ale zvuku nikde. Okamžite schytí svoj pohár, kde je červené víno a do dna ho na jeden šup vypije. Položí pohár na stôl tak silno, že stopka z neho dopadne a črepy z poháru ostanú v jeho ruke. Dokonca....

Tú päsť zatne a črepinky z poháru sa silno zapichujú do kože na jeho dlani.

„To si zo mňa robíš srandu, ženská?" Po tomto všetkom konečne vypustil niečo z úst a ja som pokrútila hlavou. Neveril mi.

Nemal dôvod mi veriť.

Nevedel reagovať.

Začala som sa báť.

Odrazu, ako úplne chorý človek sa začala rehotať. Úplne sa smial a smial a smial, dobre sa po zemi nehádzal od toľkej zábavy. Aj keď vôbec neviem, čo bolo na tejto situácii smiešne. Bolo to skôr na zaplakanie.

„Chcem dôkazy. Párne dôkazy, ktorým uverím." Počas smiechu, skôr toho vysmievania sa niečo povie. Ale veď predsa ja mám dôkaz, a hneď mu ho aj predložím v podobe fotky, ktorá je zhotovená z ultrazvuku. Smiech ho okamžite prechádza. Fotku mi vytrháva a obzerá si ju. Chvíľu sa na ňu ozaj uprene pozerá a skúma ju.

Ja hlúpa som čakala, že tento fakt nejako príjme a spolu sa o to dieťa nejako postaráme. Predsa na takéto veci sú vždy dvaja, ktorý sú za to zodpovedný. Ale takto sa nestane, a to všetci dobre vieme. Uvedomujem si to aj vtedy, keď fotku z chuti roztrhá na malinké kúsky, ktoré mi následne hodí do tváre. Je mi toho ľúto, hanbím sa za neho, hanbím sa za jeho reakciu, ale neľutujem svojho skutku.

Ľutujem jeho, že je taký idiot. Veď predsa na svete musia byť hlúpi ľudia a práve teraz mám pocti, že tento tu im kraľuje.

Je mi ľúto tej fotky, ktorú som dala urobiť pre neho, je jej škoda. Ešteže mám kópiu.

„Ty si sa fakt zbláznila." Kričí. Zjape. Nevie sa ovládať. Všetci sa po nás obzerajú keď sa postaví a kopne do stola, ktorý sa rozletí a jedlom, ktoré bolo na ňom položené. Uvedomím si, že ani neviem, kedy nám to jedlo priniesli, ale očividne už bolo studené,

„Nie, ty si nepoužíval kondóm." Úder mu vraciam opakom ruky, ktorý ho zarazí. Je fakt šokovaný tým, že bude otcom aj tým, že som sa proti nemu rozhodla bojovať.

„Ja to nechcem!" skríkne.

„Ja otcom nebudem, nie som ani nechcem byť." Opätovne sa rozkrikuje a púta si pozornosť ľudí, ktorý sa tu s dobrým úmyslom prišli najesť a užiť si dobrý večer.

Nadychujem sa, že mu niečo poviem, ale on ma nepúšťa k slovu. Niečo si mrmle a ja mu nič nerozumiem. Ani mu nechcem rozumieť, veď aj tak, načo?

„Žiadne dieťa som tu nevidel. O ničom neviem a ani vedieť nechcem." Ukazuje na mňa prstom a pohľadom vždy nenápadne klesá na moje brucho.

„Je to tvoja chyba, že si sa dala nabúchať." A s týmito slovami odchádza. Divadlo okolo sa končí, ľudia sa opäť púšťajú do svojich jedál a ja tu strápnene sedím vo vzduchoprázdne. Moja stolička s mojim bezvládnym telíčko sa týči uprostred miestnosti a stôl, jedlo aj jeho stolička sú všade na okolo po zemi. Zvíril tu všetko. Ani zrnko prachu neostalo na svojom mieste.

Je mi do plaču.

Obsluha sa na mňa pozerá a jediné čo ich trápi je to, že to tu Harry rozbil.

„Ja toto všetko zaplatím." Keď ich týmito slovami uistím s úsmevom na perách sa púšťajú do roboty, za ktorú sú platení.

A mne sa chce plakať.