MOMENT OF FORCE

36. Chapter

„Oci." Radostne som skríkla keď som zbadala otca sedieť na gauči pozorovať futbal. Nechápala som čo na tom vidí, no ak by som mala otca chrakterizovať podľa futbalu, povedala by som, že aj keby začala ďalšia svetová vojna, najprv by musel dopozerať futbal až potom by sa staral o ostatných,

 „Ocko, toto je Harry, môj priateľ. Harry toto je môj otec, Jack." Povedala som v skratke, aby som ich zoznámila. Mala som pocit, že je potrebné aby som Harrymu predstavila otca, a otcovi Harryho.

Pri matke som to brala s rezervou a to zoznamovanie som brala na ľahkú váhu. Ak by som mohla zmeniť ich  prvé "zoznámenie", otočila by som čas a všetko by som urobila inak.

 Otec s Harrym si chlapsky podali ruky, už na prvý pohľad bolo vidieť aký ten stisk bol pevný a silný. „Rád Vás spoznávam, pane." Povedal Harry a naširoko sa usmial. Otec sa usmial tak isto a druhou rukou potľapkal Harryho po ramene.

„Skvelý stisk, Harry. Aj ja ťa rád spoznávam." Obaja si sadli, Harry zaujal miesto oproti otcovi. Na jeho tvári som spozorovala miernu nervozitu, no myslím si, že na primeranú situáciu to bolo v poriadku.

„Sofi, zlato." Zakričala na mňa mama z kuchyne. Usmiala som sa na oboch prítomných chlapov, no Harry mi úsmev neopätoval. Jeho výraz bol vystrašený z toho, že tu má byť s otcom sám. Otočil som sa na päte a namierila som si to do kuchyne za mamou.

„Kde je Liam?" Spýtala som sa, ešte len som prešla prah kuchyne. Sadla som si za barový pult a čakala som do mami odpoveď na moju otázku.

„Bohužiaľ dnes nemohol prísť, má totiž rande." Mama na mňa vypúlila oči a potichu zahvízdala.  Mierne som pokrivila svoj "úsmev" a dvihla som obočie.

„To nemyslí vážne?" Spýtala som sa a ukradla som si z misky predo mnou orechy.

„Myslím to smrteľne vážne." Priznala.

„Konečne si niekoho nájde." Položila na stôl nejakú misku s omáčkou a pozrela sa na mňa práve keď som mala ruku v miske a brala som si ďalšie oriešky.

„Ale, nejedz to." Pľasla mi po ruke a misku odo mňa zobrala. „

Prečo? Sú skvelé." Protirečila som sa a naťahovala som sa späť za miskou.

„Ako sa máte?" Zmenila tému, ale misku mi späť nedala.

„Uhm..." Zamyslela som sa nad tým množným číslom. Teda tým myslela asi aj Harryho. Zbraň? Opýtalo sa ma moje podvedomie. V duchu som pretočila očami a rýchlo som odpovedala: Bude super, ak mame poviem, že henten vedľa v izbe pri sebe bežne nosí zbraň , ktorú pravdepodobne aj používa.

„Myslím, že nám to ide pomaly. Ale skvelo. Máme sa fajn." Zhodnotila som nakoniec. Mame to očividne nestačilo.

„Tak vždy dookola len práca, práca a vždy to isté." Klamala som, no pri Harrym som sa klamať naučila. Išlo mi to skvelo, lebo som sa učila od toho najlepšieho učiteľa.

„Tak to je ten stereotyp, zlatko. My s otcom to máme ešte horšie." Povedala a smrkla nosom. Začudovala som sa nad toľkou motónosťou a naťahovala som k nej hlavu. Nevšimla som si, žeby plakala, no nemala k tomu ďaleko.  Skrčila som nosom a zvážnela som. 

„Čo sa deje?" Opýtala som sa, pretože mi tu niekoľko vecí nesedelo. Ako je to možné, že mama teraz plače nad chlapom, ktorého vždy vychvaľovala aký je skvelý. Nedala som sa mýliť ani rušiť tichou vravou, ktorá išla od vedľa. Znamenalo to, že sa tam tí dvaja rozprávajú. Je to dobré, pokiaľ sa nebijú.