MOMENT OF FORCE

30. Chapter

Domov som sa neponáhľala, mala som čas. Spleť všetkých udalostí z dnešného dňa tvorila veľkú zamotanú pavučinu a to sa deň ešte neskončil. Večer ma čaká večera s Niallom, toho sa bojím najmenej potom, čo som zažila v práci. 

Cítim sa veľmi dobre potom, ako som strápnila riaditeľku, no zlý pocit z hádky s Harrym toto všetko prevyšuje, zatieňuje pocit hrdosti. Som na seba nahnevaná, zároveň aj hrdá, že som mu jednu uštedrila. Možno to bolo na niečo dobré, a konečne sa spamätá. No pri tom tie slová, ktorú pustil do éteru nemôžu opustiť moju hlavu. Snažím sa ich zahnať do toho najhlbšieho kúta mysle, no ony vždy vyplávajú na povrch s novým pochybnosťami.

Pokrútila som nad sebou hlavou, zamkla som auto a ponáhľala som sa do bytu pred dažďom. Predsa typické Londýnske počasie opäť nesklamalo. Skryla som sa vo vchode obytného domu, ktorý bol preplnený mezonetmi a jeden z nich patril mne.

Vošla som odomknutými dverami do bytu, zložila som si svoje zmoknuté veci a rozmýšľala som čo ďalej. Do večere s Niallom mám ešte čas. Dokonca mám viac než dosť času a pritom sa stihnem aj upraviť. Ako prvá mi prišla na myseľ Lauren. Bude skvelé ak sa s ňou porozprávam o tom všetkom čo sa udialo. Nie celkom o všetkom. Upozornilo ma moje podvedomie a ja som sa plesla rukou po čele. Presne tak, jedná z podmienok znela, že nikomu nič nepoviem.

Predsa som sa rozhodla, že pôjdem hore za Lauren a porozprávam sa s ňou. Je mi jedno či je to dobrý alebo zlý nápad, proste sa s ňou potrebujem porozprávať. Zamkla som dvere a vykročila som hore schodmi do jej bytu. Zaklopala som a pre tentokrát som čakala kým mi niekto otvorí.

Postávala som tam pekne dlho a klopala som asi po stý krát keď sa dvere konečne otvorili. Vykukli na mňa modré oči a široký úsmev pekného Angličana.

„Ahoj." Veselo sa mi pozdravil Louis a zamával mi.

„Ahoj. Je tu Lauren?" spýtala som sa. Radostne prikývol a pustil ma dnu do bytu.

Niečo si mumlal ale ja som ho nepočúvala, išla som si ďalej, neriešila som ho. Vypla som svoje poistky a vôbec som nevnímala okolie, len som hľadala Lauren.

„Heej. Sofi, hovorím s tebou." Zakričal po mne Louis, tak som konečne spozornela a otočila som sa naspäť k dverám. Stál tam s otvorenou náručou a čakal kým ho objímem. Usmiala som sa nad ním, docela úprimne, pretože bol veľmi zlatý.

„Prepáč. Úplne som vypla." Ospravedlnila som mu a s úsmevom som sa mu vopchala do náručia.

„Je to v poriadku. Vidím, že ťa niečo trápi." Pevne ma stisol a pohladil ma po chrbte. Konečne nejaká zmena v objatí, ale predsa to nebolá tá náruč, v ktorej sa cítim komfortne. Tá, ktorá mi je najbližšia dostala dneska odo mňa po hube! Odtiahla som sa od neho, ešte raz ma podporil úsmevom, vykročil predo mňa a viedol ma do kuchyne za Lauren.

„Vítam ťa." Usmiala sa na mňa spoza kuchynskej linky. Utrela si ruky od vody a venovala sa ďalej svojej práci. Sadla som si za pult, položila som si ruky na linku, ani som sa jej neodzdravila. Louis ma obdaril čudným pohľadom, no bez slova si sadol za notebook, ktorý bol zapnutý na stole.

„Stalo sa niečo?" Neiste sa ma spýtala Lauren a ja som mykla plecami. Ako jej to povedať bez toho aby som jej povedala aj niečo z našej dohody?
„Ak môžem, pomôžem." Prehovorila opäť, prikývla som a dala som jej najavo, že ju počúvam.

„Všetko sa to nejako spojilo dokopy, ja vlastne neviem čo sa stalo!" Keď som si všetko zrekapitulovala... za tých osem týždňov sa zomlelo naozaj veľa udalostí. Toto bola najlepšia možnosť, ako som jej to mohla povedať, ale ako ju poznám, toto jej určite stačiť nebude. Nechápavo sa na mňa zahľadela, pohľadom si vypýtala viac informácii, no ja som si to potrebovala rýchlo ujasniť.