MOMENT OF FORCE

26. Chapter

„Neznášam ho." Harry rozčúlene prehodil a chystal sa do kabinetu. Chodbou sa ozval zvonček, ktorý hlásil koniec hodiny. Cítila som sa vyčerpane, akoby som sa s ním hádala dni, no podľa zvončeka som si uvedomila, že to bolo asi iba desať minút

„Tiež ho nemám v láske." Pritakala som mu, zvŕtla sa na päte a kráčala som späť do triedy vziať si svoje veci.

„Prepáčte žiaci, ale zdržala som sa kvôli povinnostiam." Ospravedlnila som sa im, no jasne som videla, že im vôbec nevadil fakt, že nemali hodinu matematiky.

„Zajtra vám učivo vysvetlím, nemajte strach. Domácu úlohu vám nedávam, ale prosím naučte sa tie poznámky naspamäť." Vzala som si veci, pozdravila som sa im a odišla som z triedy.

„Sofi." Nejaký mužský hlas sa ozval za mojim chrbtom volajúc moje meno. Prítomne som sa otočila a keď som uvidela bežať Nialla ku mne automaticky som sa usmiala. Ten mi určite zlepší moju skazenú náladu.

„Ahoj. Od rána som ťa nevidela." Priznala som na základe toho, že toto bola moja posledná hodina a bol čas ísť domov.

„Hej. Meškal som troška. Pripravujem veci na ten zápas, ktorý bude vo štvrtok." Povedal a nervózne sa poškriabal na zátylku.

„Držím vám prsty, určite sa prídem pozrieť na zápas. Budem tam ako psychická podpora." Zasmiala som sa, Niall spolu so mnou, no iba nejako zľahka. Vyzeral nesvoj, prešľapoval z nohy na nohu a vždy si opravoval golier na košeli. Rozopol si zopár gombíkov od vrchu, zopár chĺpkov z jeho hrude vykuklo vonku a mňa obliala horúčava. PREBOHA!

„Niečo sa deje?" Spýtala som sa, no mám pocit, že bol ešte viac nervózny.

„No, vieš..." nejako zo seba ťahal slová, no nedarilo sa mu to.

„Myslel som si, že by bolo skvelé..." Začal, no zasekol sa a uprene na mňa hľadel. Pozerala som sa na neho s menšími obavami, lebo som nevedela čo nakoniec na mňa vybalí.

„Niall." Popohnala som ho a na jeho tvári sa objavil nervózny úsmev.

„Máš v piatok večer čas?" Spýtal a celý červený v tvári a ja som sa smiala od ucha k uchu ako lečo. To len kvôli tomu mál takú trému? Je to rozkošné.

„Rád by som ťa pozval na večeru." Dodal a ruky si založil za chrbtom. Rozmýšľaj, rýchlo!

„Myslím si, že mám čas." Priznala som a svoj úsmev som rozšírila ešte viac ako to bolo len možné. Nie som si istá, či robím dobrú vec, ale na Stylesa sa určite nebudem viazať,
„Tak to by bolo skvelé." Viditeľne z neho opadla nervozita a trochu sa uvoľnil.

„Čo tak o šiestej?" Spýtal sa a ja som prikývla.

„To mi vyhovuje." Svojimi slovami som mu spôsobila ešte väčšiu radosť.

„Okej, tak ťa vyzdvihnem v piatok o šiestej." Povedal, mrkol na mňa okom a odišiel. Okolo mňa sa prehnala jeho sladká vôňa a išla som sa roztopiť od toľkého šťastia. (Predsa niekde v hĺbke som sa piatka bála)

Je veľmi milý. Skonštatovalo moje podvedomie a ja som len prikývla. To je... Som zvedavá na piatok.

** Cudzia ženská sa vzdá krajšia.

Vysmiatá s oveľa lepšou náladou som vošla do kabinetu a pohľadom som zavadila o Harryho. Bol zaujatý do nejakej práce a veľmi sa na ňu sústredil. Zavrela som dvere a pre istotu som prekrútila kľúčom, a tak som ich zamkla. Stále bol ticho aj keď vedel, že som tu. Ani sa na mňa nepozrel, celý čas sa venoval tým papierom, ktoré balil do ďalšieho papiera.