MOMENT OF FORCE

8. Chapter

**Umenie života spočíva v tom, že sa učíme trpieť a usmievať sa.

Ticho som sedela na gauči a v rukách žmolila lyžičku. Nenabrala som odvahu pozrieť sa Liamovi do očí, čo i len na chvíľku. Aj tak už zo mňa vytiahol dosť, oveľa viac než som mala v pláne mu povedať.

Napäté ticho sa dalo krájať, on čakal na moju reakciu, zas ja som čakala na to, kedy zmeníme tému. Usrkla som si z kávy a nenápadne sa na neho pozrela. Zachytil môj pohľad a otvoril ústa na znak toho, že mi chce niečo povedať.

„Ja som v tom nevinne." Skočila som mu do reči nevinným šepotom a hneď na to svoje ústa zavrel.

„Mám tomu chudákovi zmaľovať ksicht, že sa ani nespozná?" položil mi výhražne otázku. Rýchlo som pokrútila hlavou, no slovne som mu neodpovedala.

„Veď on nič nerobí!" nakoniec som povedala a položila hrnček kávy na stôl.

„Nie ja som naozaj slepý." Rozhodil rukami a skrčil obočie. Nechápala som o čo mu ide. I keď som sa všetky tie znaky po zblížení s Harrym snažila zakryť, je jasné, že som pri tom zakrývaní zlyhala, keď si tie cucfleky všimo Liam.

„Ako ti ešte ubližuje?" nervózne sa ma spýta. Viem, že je naozaj na pokraji výbuchu, ale ja aj tak zatĺkam.

„On mi neubližuje." Opäť sa ho zastanem.

„Chceš mi povedať, že toto všetko je dobrovoľné a do ničoho ťa nenúti?" nalieha a nespúšťa zo mňa pohľad. Pozerám sa na neho a samú seba utvrdzujem v tom, že Harry je fajn chlap a netlačí na mňa.

„Liam, nepreháňaš to náhodou s tým vypočúvaním?" osopím sa na neho a snažím sa odbočiť od témy.

„Odpovedaj mi! Je mojou povinnosťou chrániť ťa, Sofia. Bojím sa o teba." Na konci vety jeho hlas naberá smutnejší nádych a mňa to ukľudnuje.

„Ak by som to nechcela, určite by som s tým niečo spravila. Ja sa nestarám o tvoj milostný život. Tak radšej sa do toho môjho nemiešaj." Vyprsknem na neho tieto slova a beriem sa na odchod.

Aj tak je už čas ísť do práce. Naivne som si myslela, že sa ľudsky s Liamom rozlúčim, no ako vidím on o to nestojí. Obúvam sa, beriem si svoje veci a čakám na to kým príde za mnou.

„Ak chceš, poviem ti niečo o každej, ktorá prešla mojou posteľou." Oprie sa o zárubňu dverí a skenuje ma pohľadom.

„Lenže to by sme tu boli dlho a obaja nemáme čas." Sebavedomo dodáva a provokatívne sa zasmeje.

„Lenže ja s ním nespávam." Podotknem rozhorčene a vezmem si kabelu.

„No čoskoro začneš." Týmito slovami to doráža a ja nemám chuť tu ostávať.

„Maj sa Liam." Nenamáham sa pobozkať ho na líce ako to robievam, len sa potichu vykrádam z domu a odchádzam do práce. 

Dvere od kabinetu boli pootvorené a vonku vychádzali mužské hlasy. Otvorila som ich, vstúpila dnu a ostala som stáť ako vrecom ovalená.

„Noah." Skrčila som čelom a nevedela ako reagovať. Na mojom mieste sedel Harry a prebehoval pohľadom zo mňa na Noaha a späť.

„Pán Simons tu na teba čaká." Harry len tak naoko podotkol a znervóznela som ešte viac.

„Potrebujeme sa porozprávať, Rose." Snažil sa pôsobiť suverénne, no ja mu to už nezožeriem. Dúfam, že aspoň Harry je normálny a pochopí čo je to za človeka.

„Nemá rada keď ju niekto volá Rose." Harry si získava moju pozornosť a ja sa na neho usmejem. Pozrie sa na mňa a pohľadom mi dá na vedomie, že ten slizký muž sa mu vôbec nepáči.

„Mohli by ste nás nechať osamote?" nervózne sa Noah postaví a Harrymu ukáže smerom na mňa, keďže za mnou sú dvere. Harry sa tiež postaví a Noah je oproti nemu asi u hlavu nižší. Naštvane si odfúkne a prejde vedľa mňa. Rýchlo sa musím rozhodnúť, mojou mysľou prechádza prúd myšlienok. Harry otvára dvere, no potiahnem ho za ruku a dvere sa opäť zavrú. Cítim jeho blízkosť a kolená sa mi roztrasú.

„Ostane tu." Rozhodnem. Noah sa nadychuje, že niečo vysloví, no nedávam mu možnosť.

„Povedala som." Zavrie ústa a zaprie sa rukami o Harryho stôl. Pozriem sa na muža, ktorý stojí vedľa mňa. Na tvári mu tróni hrdý úsmev, i keď dobre vie, že som nervózna. Ruku presunie na môj zadok a stisne ho. Odchádza odo mňa sadá si späť na svoje miesto, tam kde sedel aj predtým. Noah si to jasne všimol.

„Myslím si, že mi dvaja sa nemám o čom porozprávať." Odstúpim od dverí a dávam Noahovi prednosť na to, aby odišiel.

„Máš to, čo si chcela." Prichádza bližšie ku mne. Neslušne si odpľuje na podlahu predo mnou.

 „Len tak ďalej Rose. Rozťahuj nohy, to ti ide najlepšie." To už sa Harry nervózne postaví a sleduje situáciu.

„Štetka." Noah rozhodil rukou a jeho dlaň pristála na mojej tvári v niekoľkých rýchlych sekundách.

„Idiot." Len toto slovo, ktoré vyslovil Harry som si dokázala uvedomiť. Udrela som sa o stenu a nemotorne sa ňou dole zošuchla.
Okolo mňa vybehol vonku dverami Harry, no sústredila som sa na svoje pulzujúce líce, ktoré horelo bolesťou.
Bola to pekne silná rana a moja hlava sa nevedela upokojiť z prvotného šoku. Jemne som si rukou pošúchala miesto bolesti a pocítila niečo mokré na prstoch.
Uvedomila som si, že sú to slzy bolesti, ktoré mi spôsobil ten hajzel. Pokúsila som sa otvoriť ústa, no moja sánka tomu dala rázne nie s niekoľkými bolestivými puknutiami. Pomaly som sa postavila, zavrela dvere aby žiaci nepozerali dnu do kabinetu. Ešte toto by bola hanba, aby videli svoju učiteľku zbitú.

Po ťažkom prechode miestnosťou som sa zvalila na gauč a ďalej plakala. Dvere sa pomaly otvorili a dnu vošiel udychčaný Harry.

„Si v poriadku?" opýtal sa a sadol si na gauč vedľa mňa. Pokrútila som hlavou na znak nesúhlasu a spustila hurónsky plač.
Natiahol ku mne ruky, prijala som jeho objatie a schúlila sa mu v náručí. Nič nie je lepšie, ako jeho objatie. Dokázala som si ho užívať aj s veľkými bolesťami. Všimla som si, že jeho hánky na rukách sú bledé a zakrvavené.

„Zbil si ho?" domyslela som si a hneď som svoje myšlienky vyslovila.

„Toto teraz nie je podstatné." Položil mi pod hlavu malý vankúš, na neho ešte zroloval deku.

„Donesiem ti mokrý uterák." Povedal a odišiel. 

**Byť mužského pohlavia je otázka prírody, ale byť gentlemanom je otázka vyspelosti.

„Je to tvoj priateľ?" vošiel a hneď na mňa vysypal túto otázku. Nikdy ním nebol, nie je a už nikdy nebude mojim priateľom, život s ním bola veľká chyba.

„Nie, už ním nie je." Povedala som sebaisto a nechala ho, nech mi priloží uterák na líce. Sykla som bolesťou ale ustála som to. Prebodával ma spýtavým pohľadom, no nemala som chuť mu to vysvetľovať. Pochopil a začal si chystať veci na hodinu.

„Mala by si ísť domov. Napuchne to a bude tam pekná modrina." Prehovoril pomedzi to, ako si chystal knihy.

„Mám len štyri hodiny." Skrčila som čelo bolesťou a uterák si viac pritisla na líce.

„Mám tu korektor aj make-up. Nejako tie modriny zakryjem." Dodala som a snažila sa z toho nejako vyvliecť. Ak by som sa takto ukázala u rodičov musela by som im toto všetko vysvetľovať. A sama doma byť nechcem.

„Nehľadaj si zbytočné výhovorky." Stále si trval na svojom, nedal si dohovoriť.

„Doma sa ukázať nemôžem." Skríkla som až s ním mierne trhlo. Zneistel, a skrčil čelom.

„Nechce sa mi to vysvetľovať. Ostanem tu. Prvú hodinu mám aj tak voľnú." Prehodila som len tak, hlavne pre svoje svedomie. Mykol plecami a pratal sa na hodinu.