MYSTERIOUS

XXIV.

Ticho, ktoré mi príde ako nekonečné. 

,,Načo sa ma na to pýtaš?" ozve sa.

,,Potrebujem vedieť, na čom som."

,,To ako ti to dokazujem nestačí?" 

,,Ako mi to dokazuješ? Tak, že mi neveríš? Dylan odpovedz mi len áno alebo nie." hovorím a moje vnútro napĺňa zúfalstvo. Mojím lícom sa spustí prvá slza. Zase to odporné ticho. ,,Takže nie. Myslela som si." prehovorím znova ja.

,,Čo odo mňa ešte potrebuješ Cara? Taký aký som k tebe, som ešte ku nikomu nebol!"

,,Potrebujem len jednu odpoveď. Áno, nie." poviem potichu. Znova neprehovorí.

,,Tak do pekla už niečo povedz!" vykríknem. 

,,Nie." povie a ja potichu vzlyknem. V kútiku duše som čakala, že povie áno, ale to sa asi nikdy nestane. 

,,Dylan prepáč, ale je koniec." smrknem.

,,Čože? Cara nie! Čo ťa to napadlo, ja... mali by sme sa o tom porozprávať, keď budeš tu."

,,Kto bola tá baba?" opýtam sa znova.

,,Kirsten." odpovie a ja sa zamračím.

,,Bozkávali ste sa spolu?"

,,Ja...prečo mi dávaš takéto otázky?"

,,Dylan, odpovedz!" vykríknem

,,Áno. Bol som na teba taký nahnevaný a ...

,,Nie Dylan, už nič nehovor. Proste...Proste mi už nevolaj, ani nepíš. Maj sa." poviem.

,,Car..." chce niečo povedať, no zložím. Moje oči naplní nová davka sĺz a ja sa po stene zošuchnem na trávnik. Takto som to chcela?! Ale aj ja som sa so Zacom pobozkala, lenže to bolo iné. Ale v čom? Predsa ja som Zaca nechcela pobozkať. To on ma pobozkal. Teraz už je to aj tak jedno. Chcem sa vrátiť ku Zacovi. Patrím k nemu, viem to. Rýchlo vybehnem do svojej izby a upravím sa. Potom idem k Sam a Marcusovi do suterénu. Sam, nevieš kde šiel Zac? 

,,Zac?" pozrie sa na mňa prekvapene.

,,Áno." 

,,Tak to teda neviem." zasmeje sa opitým smiechom.

,,Ok čau." poviem a vybehnem znova hore. Prehľadám všetky miestnosti v dome, ale nikde ho nemôžem nájsť. Prezujem sa do tenisiek a vyjdem von.

,,Zac?" zavolám do tmy, ale nikto sa mi neozve. Rozbehnem sa cez tmavý les ku jazeru. Musí tam byť. A ak nebude ani tam, tak asi už išiel domov, každopádne ho musím nájsť! ,,Zac!"  zakričím znova, no zase nič. Keď som už kúsok od jazera spomalím a vydýcham sa. Prejdem pár krokov a keď už som blízko, zbadám ho ako sedí na jednej zo stoličiek, chrbtom ku mne. ,,Zac!" zakričím. Hneď sa obzrie a ako ma uvidí, tak sa postaví. Obidvaja sa pohneme smerom k sebe a zrýchlime do kroku. Keď sme pri sebe chytím mu rukami tvár a pobozkám ho. Objíme ma a viac si ma k sebe pritiahne. ,,Máš pravdu, patríme k sebe." poviem mu.

,,Cara, ja ťa tak neskutočne ľúbim." vysloví tieto slová a ja si spomeniem, že ešte pred chvíľou som sa na to pýtala Dylana. Zaca sa na to ani nemusím pýtať. 

,,Aj ja teba." usmejem sa na neho a ruka v ruke ideme k môjmu domu.

...

,,Ja som tak rada, že ste sa dali dokopy." usmeje sa moja mama, keď prídeme so Zacom do jedálne. Sam s Marcusom už sedia za stolom a mama s ocom robia raňajky. Zac sa na ňu usmeje.