MYSTERIOUS

XI.

Celý deň sa nič obvykle nedeje. Dylan z druhej hodiny zmizol a odvtedy som ho nevidela. Theo odišiel , pretože musel ísť na turnaj s voleyballu. Sadnem si na svoje zvyčajne miesto a všimnem si ako sa ku mne blíži Shayne.

,,Ahoj." usmeje sa a sadne si oproti mne.

,,Ahoj. Tak ako to ide s Kristen?" správim si z neho srandu. Neznáša ju!

,,Ani mi nehovor! Stále za mnou dolieza! Už mi to lezie na nervy." prevráti očami a ja sa  zasmejem.

Zbadám ako do jedálne vojde Dylan a pozrie sa mojím smerom, no keď zbadá Shayna zamračí sa a odíde iným smerom. Povzdýchnem si a začnem vidličkou štuchať do jedla.

,,To jedlo je odporné!" znechutene sa pozrie Shayne na jeho obed. 

,,No to teda..." zamrmlem a napichnem si kúsok mäsa na vidličku. 

Konečne zazvoní a ja nasadnem do svojho užasneho autička. Už chcem naštartovať, keď mi zrazu niekto zaklope na okno.

,,To chceš odísť bez rozlúčenia?" zahrýzne si Dylan do pery a ja sa usmejem. 

,,Nie, ale nemohla som ťa nájsť." zatvárim sa nevinne. Po pravde som ho ani nehľadala. Myslela som, že bude s tými jeho kamošmi.

,,Už som tu. Tak si prosím pusu." povie a priblíži sa ku mne. Príde mi to divné. Veď  ešte včera mi prišiel taký tajomný a teraz mi príde ako keby sme sa poznali toľko rokov. Chvíľu čakám kým priloží jeho pery na moje, no potom zistím že pravdepodobne na to čaká on, tak si ho pritísnem k sebe a dám mu pusu. 

,,Wau. Takú pusu by som od teba nečakal." zatvári sa prekvapene a ja sa uškrniem. Aj Zac mi hovoril, že sa viem super bozkávať a som na to hrdá. Všetci si myslia, že som dievča, ktoré sedí celý deň doma a učí sa, ale vôbec to tak nie je. Ja sa jednoducho nerada predvádzam. ,,Musím ísť, ale večer by som ťa chcel vidieť. Prišla by si na pláž o piatej, tam kde zvyčajne?"

,,Áno. Veľmi rada." usmejem sa.

,,Okej, tak si ťa potom najdem. Maj sa kráska." povie a odíde. Zasnene sa opriem o sedačku a zavriem si na pár sekund oči. Mohla som sa takto rýchlo do neho zaľúbiť? Dá sa to vôbec? Nepoznám ho ani dva týždne! 

Ako zvyčajne zaprakujem pred domom a mierim rovno do svojej postele, no hneď ako si ľahnem mi začne vyzváňať mobil. Nešťastne sa vyhrabem z postele a na obrazovke mobilu si všimenm MAMA. Čo sa stalo, že mi volá? Väčšinou si voláme cez skype.Zamračím sa a zodvihnem.

,,Áno mami?" ozvem sa do telefónu

,,Cara, zlatíčko." povie s plačom a ja začnem panikáriť. ,,Sam mala nehodu. Je vo vážnom stave." dopovie a mne sa začne všetko točiť. Mám pocit, že moje srdce sa zastavilo. 

,,A-ako vieš, čo sa sstalo?" koktám. 

,,Včera bola na fotení kúsok od Oregonu... a dnes ráno mi volala, že nás príde navštíviť , a potom mi zavolala jedna známa doktorka z nemocnice, že čo sa jej stalo!" slzy sa mi valia po celej tvári. 

,,Jj...ja idem tam!" poviem a rýchlo si bežím po tašku, no matka ma zastaví.

,,Zlato, už sme tu a pravdepodobne by si tu len sedela. Nič sa nedá robiť, len čakať. Nechcem aby si vymeškala to školy. Hneď ako sa niečo udeje, zavolám ti!" moji typický rodičia. Radšej aby som išla za Sam a bola pri nej, im ide viac o to, aby som nevymeškala školu.

,,Dobre. Ale v piatok prídem!" 

,,Jasné,budeme ťa čakať."

 Zatiaľ ahoj." poviem sklamane a vypnem mobil. Hneď na to začnem plakať ešte viac a sadnem si na zem. Objímem si kolená a pozriem sa na velkú fotku, ktorú mam na stene. Som tam ja a Sam. Možno je taká aká je, ale mam ju rada. Bez nej by som pravdepodobne nebola zo Zacom a ani by som nestretla Dylana. Postavím sa a prejdem späť do svojej postele.

 Momentálne sa chcem schovať pod perinu a ostať tu do piatku až kým nepojdem za Sam. Ani sme sa neudobrili! Čo ak ......? Nie na to ani nemysli Cara!  Znova mi zazvoní mobil a ja sa rýchlo pozriem či to nie sú naši, ale na obrazovke svieti THEO. Nemám náladu sa s ním rozprávať. Vypnem mobil a zavriem si oči.

Zobudím sa a na hodinách si všimnem 18:24 . Zapnem si mobil, či mi náhodou nevolala mama a hneď si všimnem asi devät zmeškaných hovorov. Rýchlo sa pozriem, kto mi volal. Dva sú od Thea a sedem od Dylana. DORITI! Mala som s ním ísť von. Rýchlo si pozriem asi milión esemesiek, ktoré mi od neho prišli.

Cara kde si? Nemôžem ťa nájsť -Dylan

Haló... -Dylan

Idem k tebe -Dylan

Nie si doma? Stalo sa niečo ?! -Dylan A ďalšie podobné správy. Ako som mohla na neho zabudnúť? Zavolám mu naspäť no nezdvihne mi. Prejdem do obývačky a zrazu ho zbadám na hojdačke, na terase. Zdá sa mi to alebo on zaspal. Otvorím presklenné dvere a sadnem si vedľa neho. Je taký krásny. Dokonalo tvarované pery, nos. Oči tmavo-hnedé, ktoré keď sa na mňa pozrú mám pociť, že sa rozplyniem a gaštanové vlasy, ktoré ma vždy strapaté, ale aj tak mu to neskutočne pristane. Rukou mu po nich prejdem a dám mu letmý bozk na líce. Nespokojne sa pomrví a hlavu si položí na moje plece.

,,Dylan." pošepkám a začnem mu hladiť ruku. 

,,Hmm?" zamrmle a otvorí oči. Pozrie sa na mňa a silno ma objíme. Prekvapene mu objatie opätujem. ,,Kde si bola? Bál som sa o teba! Nezdvihla si mi!" začne sa ma pýtať.

,,Ja zaspala som a mala som vypnutý mobil." poviem. 

,,Ach Bože!A prečo máš také červené oči? Ty si plakala? Cara stalo sa niečo?" ustarostene sa na mňa pozrie. Je tu ten milý, ustráchaný Dylan, ktorého tak neskutočne zbožňujem.

,,Moja sestra.." chcem povedať, no len čo si na to spomeniem do oči sa mi nahrnú slzy. ,,Ona mala nehodu a je v kóme." zavzlykám a tvár si položím do dlaní.

,,Pššt, to bude dobré. Ostanem tu s tebou chceš?" opýta sa a ja prikývnem. Cez noc by som pravdepodobne ani nezaspala a keď tu bude Dylan budem sa cítiť bezpečnejšie. Dá mi bozk na čelo a obaja sa postavíme. ,,Poď ideme dovnútra." chytí ma za ruku a potiahne ma späť do obývačky.