Ľadový Eden [SK]

35. Adaptujem sa do sveta predátora

Nikto nikde nebol a tak som pomaly začala kráčať k autu. Nebol mŕtvy, ale ľudia ako on si rýchlu smrť nezaslúžia. Otvorila som dvere, na teraz už mojom aute, pretože Alexovi ho zrejme len tak nevrátim. Medzi tým som skontrolovala svoj odraz v zrkadle a zaškerila sa na seba. Nikto nikde nebol a všade bolo tak príjemné ticho.

Sneh sa pomaly topil a bolo cítiť jar. Zmenu ročného obdobia s ktorou som sa menila aj ja. Oddávala som sa tomu tak, ako ma to učil odraz. Tak ako moc som sa bránila jej slovám, som teraz chápala ako moc mi chcela pomôcť. Mala som takáto byť, dodávalo mi to silu. Vychutnávala som si pocit toho, že som iná. Som silná, nebojácna a vzbudzujem ten potrebný rešpekt, ktorý iných desí a so mnou nič nerobí.

Ocitla som sa pár kilometrov od miesta, ktoré som donedávna ešte považovala za svoj domov. Chcela som byť prekvapenie, ktoré nikto nečaká. Chcela som tam nabehnúť vo chvíli kedy si to rozdávajú a odtrhnúť jej hlavu počas toho, ako sa na mňa bude pozerať Alex. Všetko by to sledoval a nič by nepovedal tak ako vždy. Tak ako vždy, keď som urobila niečo, čo ho sklamalo. Ale teraz to bolo iné. Teraz mi nezáležalo na tom, čo si o mne pomyslí.

Kráčala som zasneženým lesom a pomaly videla ako sa v diaľke objavuje svetlo, ktoré ma k sebe volalo. Svetlo miesta, ktoré malo byť mojím útočiskom. Teraz som ale ja tá, ktorá naň zaútočí.

Zastavila som pár metrov od domu a všimla si, že sa u Alexa svieti. Mal otvorené dvere na balkóne a videla som len ako sa tam hýbu dve siluety. Nevedela som určiť či je to žena alebo muž. Ale jedno som si všimla tiež. Pred jeho domom bolo zaparkované neznáme auto. Nepatrilo Mon ani Darii. To auto som tu ešte nevidela.

Na balkón vyšli dvaja mne veľmi dobre známi muži. Alex a Lucas. Chodiaca smrť a pes. Skryla som sa za strom aby ma nebolo vidno a sledovala ako sa o niečom bavia a pritom sa obzerajú po miestnosti. Akoby niečo hľadali, alebo niekoho.

Mňa.

Isteže hľadali mňa.

Zamračila som sa a zahľadela sa na jednu z pneumatík na aute. Došlo mi, že je Lucasove. Nikoho iného byť nemohlo. Kvokla som si a sústredila sa na poistku, ktorá bola na pneumatike. Pomaly ňou začala točiť tak, ako mi to Vietor dovolil. Povolila a začala sa otvárať. Vzduch z pneumatiky sa začal pomaly vyparovať a ja som venovala balkónu ešte jeden posledný pohľad.

Stáli tam, ako bratia. Ako najlepší priatelia.

Stratila som sa v tme a mala jeden cieľ.

Nájsť si večeru.

Z pohľadu Alexa. 

Tento pocit som si pamätal. Prebudenie v posteli s bolesťou krčnej chrbtice. Pamätal som si, kto mi túto bolesť spôsobil naposledy. Bola to Vanesa. A história sa zopakovala, pretože tentokrát mi to spôsobilo rovnaké pohlavie.

Zaostril som. Bol som v izbe a snažil sa vyloviť spomienky na to, čo sa stalo pred tým, ako som upadol do tohto stavu.

,,Už si hore?" prehovoril na mňa hlas ženy, ktorá mi to spôsobila. Vybavil som si, čo sa stalo.

Mal som jednanie. Prišla žena, ktorá chcela kúpiť jednu z reštaurácií. Dohodli sme sa, potriasli si rukou a potom ma pobozkala. A ja som sa nebránil, pretože sa mi to páčilo. Vošla Vanesa, hneď na to ušla a ja som dostal ranu v podobe zlomeného väzu.

,,Čo si mi to urobila?" opýtal som sa jej a postavil sa na rovné nohy. Sedela tam v celej svojej kráse. Dlhé nohy, sukňa, blond vlasy. Mala preložené nohy jednu cez druhú a veselo jednou z nich hojdala.

,,Zamestnala ti pery aby, tvoja teraz už ex priateľka podľa všetkého, pochopila že láska je jej slabina," povedala a postavila sa. Držal som sa za spánky a ona ma chytila za ramena. ,,A podľa jej výrazu súdim, že sa mi to podarilo."