Ľadový Eden [SK]

32. Večnosť mi nepristane

,,Ale to nie je moje priezvisko," povedala som potichu.

,,Áno je. Tvoji rodičia sa rozhodli zmeniť ti ho, aby si neprivolávala zbytočnú pozornosť. Hľadali ťa vlkolaci, ale nie pretože by ťa potrebovali, ako ja. Potrebovali ťa zničiť. Ak by si dostala všetky elementy, dokázala by si nás zbaviť sily, ktorú máme. A to niekto, ako je môj otec nedovolí. Časom sa však kliatba vytrácala a tak vlkolaci, ktorí nie sú z nášho rodu nemajú silu vyliečiť ťa a ani nie sú nesmrteľní. Som už iba ja, môj otec a pár rodinných príbuzných na východe. Som však jediný, ktorý chce aby si tú kliatbu zrušila," povedal zamyslene. ,,Vyliečim ťa, ak ty vyliečiš mňa."

,,Spravím to," povedala som a cítila ako sa mi rana znovu otvára. Pohltilo ma teplo. ,,Uzdravím ťa."

Splním mu jeho prosbu. Urobím to pre neho, pretože viem, aké je to žiť večne. Viem aké je to utápať sa v žiali z pohľadu na to, ako ti umierajú všetci koho miluješ, pretože im bije srdce a tebe nie.

A aj navzdory tomu, mám dôvody na moju nesmrteľnosť.

Podišiel ku mne a ruku mi priložil k ústam.

,,Nevyčítam ti nič, len ma zaujíma, či naozaj chceš žiť večne," povedal potichu.

Neodpovedala som. Mojou odpoveďou boli tesáky, ktoré mu preťali žily a z nich sa mi do úst dostala horká tekutina. Liala sa mi hrdlom dole a vôbec som nerozmýšľala nad tým, čo sa ma pýtal. Bola to pre mňa banálna otázka.

Ja už som mala dôvod žiť. Dal mi ho niekto, komu nebije srdce a robí zo mňa človeka. Ak som bola niekedy ničím pohltená tak moc ako ním, bola to krv, ktorá sa mi teraz liala dole krkom.

Odlepila som svoje tesáky od jeho zápästia nadýchla sa. Do nosa sa mi dostal snáď všetok kyslík, ktorý sa nachádzal v miestnosti. Udrel mi do pľúc a do mozgu. Bola som znovuzrodená.

Odlepila som si z ramena náplasť a z môjho tela vyprchli všetky obavy. Rana bola preč. Všetko bolo ako pred tým. Bola som znovu živá. A mŕtva.

Postavila som sa na rovné nohy a necítila, že by moje telo chcelo padnúť. Bola som opäť silná. Tak ako pred tým.

Neznámy, ktorý mi zachránil život sa postavil tiež.

,,Mám otázku," vyzvala som k rozhovoru a on mi venoval pohľad, ,,prečo ťa môžem vyliečiť iba ja?" opýtal som sa zvedavo.

,,Pretože tú kliatbu na nás uvalila bytosť, ktorá bola ako ty," odpovedal. ,,Preto ťa chcú všetci mŕtvu. Preto uniesli tvoju matku. Ak by si nás zbavila kliatby, boli by sme opäť v ohrození," povedal a už stál na balkóne. ,,Ale večnosť nepristane nikomu."

,,Ako sa voláš?" opýtala som sa pred tým ako sa chcel vypariť.

,,Lucas," predstavil sa, ,,Lucas Dalton Benson," povedal nakoniec a vyparil sa v tme.

Ostala som tam sama. Jediné, čo mi ho pripomenulo bol jeho pach. Bola som sama v miestnosti s nikým, kto ma žiadal aby som ho vyliečila z kliatby, ktorá ho ničila. Chcel odo mňa by som ho zbavila nesmrteľnosti.

Nebol zlý. Vedela som to. Iba trpel. Trpel kvôli predkom, tak ako ja.

Boli sme si tak podobní, pritom úplne iní. On chcel umrieť a ja som bola mŕtva. Zlomila ho jeho vlastná rodina a nikto ho nechápal. Bol odkázaný žiť večne a nikto sa ho nepýtal, či to chce.

Ozvali sa dvere a niekto vošiel dnu. Bol to moja matka. Vošla vydesene, ale dvere zatvorila opatrne. Videla som, že pri pohľade na mňa jej padol obrovský kameň zo srdca. A mne tiež. Už to nebola potrava pre zviera, ktoré som bola. Už to bola opäť moja milujúca matka.

Hodila som sa jej do náručia a silno ju objala. Toto bolo prvý krát odkedy som ju zachránila keby sme spolu boli v izbe ako matka a dcéra. Nie ako predátor a matka. Len ja a ona, tak ako to malo byť. Tak ako som si to predstavovala od úplného začiatku.

,,Už viem, prečo ťa uniesli. Nehnevám sa. Len mi odpusť," šepla som, ,,nechcela som ťa zabiť."

Objímali sme sa. Kývla hlavou, že to chápe. Samozrejme, že to chápala. Nikdy by som jej neublížila. Umrela by som kvôli nej zas a znovu. Umrela by som pre ňu.

,,Zrejme už vieš, prečo sa to všetko stalo," povedala potichu a objímala ma. Tiež som kývla hlavou.

,,Pomôžem mu," povedala som a konečne sa odtiahla, ,,je to moja povinnosť," povedala som a obe sme prikývli. Vedeli sme, že teraz je najdôležitejšie prežiť pokým si zaslúžim všetky Dary. Musím sa ich naučiť ovládať. Aby oni neovládali mňa.

,,Klop, klop," povedal niekto opito, ale nezaklopal, len otvoril dvere. ,,Je čas oslavovať."

Bola to Mia. Bola to na mol opitá Mia, ktorá držala v ruke dva poháre. No hneď ako uvidela moju matku ich skryla za chrbát.

Všetky tri sme sa zasmiali. Bolo to tak prirodzené a príjemné. Akoby som mala skutočný ples. A skutočne som sa objímala s matkou, bolo by to kvôli tomu, že by plakala ako rýchlo som vyrástla a nie preto, že musím vyslobodiť vlkolaka z útrap večnosti.

Vytrhla som Mii z rúk pohár a obe sme si pripili. Bola som nažive. Akokoľvek divne to znelo.

,,Ako ti je?" opýtal sa ma Alex, keď sme všetky tri prišli do sály. Už tu niekto nebol. Iba Daria, Monica, Suzie a Toth.

,,Cítim sa nažive," povedala som radostne a pobozkala ho.

Až teraz som si uvedomila, že moja matka pravdepodobne všetko sleduje a nemá o našom vzťahu najmenšie tušenie. Bola to usmievavá situácia. Bola to ľudská situácia.

,,Vanesa, môžeme sa porozprávať?" opýtala sa ma Mon, ktorá nás vyrušila pre vysvetľovaní mojej matke ako sme sa dali dohromady s Alexom. Obaja sme to brali ako vzťah.

Boli sme mladí, krásni, zamilovaní a mŕtvi.

Prikývla som a išla s Mon nabok. Z vrecka šiat vytiahla zvitok, ktorý ma doviedol za matkou. Pokrčila som obočie.

,,Toto som našla v tvojej izbe," pokrčila zvitok a začala ho trhať. ,,Toto bol len ďalší plán tej bosorky ako ti ublížiť."

,,Ale veď ma to doviedlo k matke, čo to hovoríš?" opýtala som sa nechápavo. Prikývla.

,,A rovnako ti to do hlavy dalo nezvaného hosťa, ktorý sa ti hral s myšlienkami," povedala a mne to sa všetko spojilo. Keď som doniesla zvitok, objavilo sa moje Zlé dvojča. ,,Zaviedlo ťa to tam, kam ona chcela. Na miesto, ktoré ti malo ublížiť a spolu s tým ti zasadila do hlavy ju," dotrhala papier a pristúpila k sviečke.

Zvitok položila nad plameň sviečky a on začal horieť. Sledovali sme ako sa z papiera valí zelený dym a keď už bol skoro celý zhorený Mon ho hodila do misy pred nami.

,,Už ti temnota neublíži," povedala potichu, ,,pokiaľ je to sama nedovolíš," dodala a usmiala sa.

Prišli sme pri skupinu mojej novej rodiny, ktorá sa na niečom smiala. Rozprávali si príhody a pili z pohárov.

Mohla som tvrdiť, že to bol najviac ľudský moment, aký som po dlhom čase zažila. Žiadna mágia, tesáka, vlkolaci a zlí bratia alebo vidiny.

V tú sekundu som bola človekom.