Nyrra
Pod ušami ma tlačili pierka, tak silno som ich mala sklopené. Od zúrivosti som sa triasla a keď prešli okolo mňa, musela som to zo seba dostať. Nepočula som ich rozhovor, len Tanyinu poslednú vetu o jeho kamarátoch. Teraz na mňa ohromene pozeral, Tanyu nikdy nič neprekvapí, ako ju poznám.
,,Nyrra, počkaj," zavolal na mňa, keď som vykročila na odchod. Neotočila som sa ale hrať urazenú je zbabelé.
Skloním chvost. Lekárka pochopí a odíde.
,,Nyrra, ja... Prepáč," nie, to nestačí, ,,Neviem, čo mi pred tým dali alebo čo za drogu bolo v tom mäse na obede ale.. Prišlo mi to také podozrivé a od začiatku si o všetkom vedela... Je mi ľúto, čo sa stalo s tvojím bratom," švihla som chvostom. Tanya. Odvtedy, čo sa to stalo, som prestala dôverovať vlkom.
,,Nevedela som o Blackovi," otočila som sa k nemu, ,,Veci okolo seba si musíš všímať, inak ti utečú detaily a stratíš sa. Oni ťa len tak nenechajú na pokoji," odmlčala som sa ale vedela som, že ospravedlnenie myslí úprimne, ,,Snažím sa rozmýšľať. Aj ty by si to mohol občas skúsiť," na tvári sa mu mihne úsmev a cítim, že sa mu uľavilo.
,,Odpúšťaš?" nemohla som zadržať úsmev a uši s chvostom som uvoľnila. Na moje prekvapenie si to všimol a tiež uvoľnil napätie v nohách.
,,Poď," povedala som na miesto odpovede a rozbehla som sa do Lesa. Chvíľu som počula aj jeho kroky a smiech ale potom sa náhle vytratili. Ešte chvíľu som zadychčane kráčala ale nič. Zastala som a vetrila. Nepochybne je ešte nablízku, pach je prisilný na to, aby neprestajne utekal iným smerom. Chce hrať moju hru, pomyslím si a spokojne sa uvelebím na zem. Hlavne nezaspať.
Shorty
Tak sa mi uľavilo, keď mi odpustila. Čakal som dlhý rozhovor o tom, aký som bol hlúpy ale Nyrra nebola taká. Tanya bez slova odišla a mňa zaplavila taká nervozita, až som sa takmer začal triasť. Keď sa rozbehla do Lesa, nasledoval som jej pach a na tom istom mieste, kde to spravila ona, som skočil do krovia. Preplazil som sa hlbšie pod papradie a chvostom som rozprášil moje stopy.
Páni, tá má výdrž, poviem si. Možno ma odhalila ale teraz ma neprekvapí, nevyskočí na mňa. Snažil som sa nehýbať aby sa listy nepohli ale po chvíli krčenia si moje svaly pýtali oddych. Pokúšal som sa netriasť ale moje nohy ma zrádzali natoľko, až sa srsť čo raz viac dotýkala konárikov a o chvíľku ma určite musela začuť. Otočila hlavu a zastrihala ušami. Opatrne sa pohla, prikrčená a ja som rátal. Jeden krok. Dva. Teraz. S výkrikom som sa odrazil a dopadol... Vedľa. Ju nikdy nechytím, pomyslel som si.
,,Bolo ťa počuť na sto honov!" smiali sme sa ešte hodnú chvíľu. Potom som sa otočil k Lúke ale Nyrra ma zastavila.
,,Počkaj, chcem ti niečo ukázať," tajomne sa usmiala, ,,Vlastne som ti to chcela ukázať už pred tým ale tí vlci..." prikívol som. Znovu sa rozbehla a preskočila vysoké spadnuté drevo. Ešte vo vzduchu som zachytil jej vyzývavý pohľad a tak som pridal. Tep sa mi zrýchlil, už som nedával pozor, či za sebou nechám odlačky. Keď prišiel správny čas, inštinktívne som si vypočítal vzdialenosť skoku s rýchlosťou a skočil. Pod bruchom som čakal nejaký náraz, šuchnutie alebo zavadenie laby o kôru ale nič také neprišlo. Len čistý let a sloboda. Nyrra však vyzerala znepokojene a chcela aj niečo zakričať...
,,Au!!!" tvrdo som ďubol do papradia. Okamžite bola pri mne a kontrolovala predné laby.
,,Zabudol si na dopad," poznamenala ale naďalej rýpala, ,,Bolí?"
,,Nie," zatlačila silnejšie.
,,Bolí?"
,,Nie, nič mi nie je. Čo skúšaš?"
,,Stará metóda podľa Tanyi. A teraz bolí?"
,,Nie," zafunel som, ,,Fakt som v pohode, avšak ty asi nie," poznamenal som pobavene a zvalil sa na bok. Vystrela sa a prudko mi vrazila no ňufáka.
,,Bolí?" spýtala sa s iróniou v hlase ale oči napovedali niečo iné. Vstala a nasmerovala uši hlbšie do Lesa. Urobil som to isté a nechal som sa viesť. Kráčali sme asi polhodinu a mesiac dosiahol asi päť minút pred polnocou. Dnes zrejme nebude večerné vytie, sú príliš vyčerpaní. Tá bitka bola strašná, v živote som nič podobné nevidel a napriek tomu sa cítim, akoby sa nič nestalo.
Došli sme na obrovské priestranstvo, kde nebolo nič, len vysoká tráva. Svit Luny sa odrážal od stebiel a v ďiaľke bolo počuť cvrlikanie lúčnych koníkov. Zhlboka som sa nadýchol. Chladný vzduch sa mi rozlial v pľúcach, nevnímal som vôňu dreva.
Pozrel som na Nyrru. Sledovala hviezdy. Čítala, hľadala v nich niečo, čo obyčajný vlk nenájde. Smutne som si uvedomil, že je to jej povinnosť. Avšak, keď som sa dlhšie zapozeral, vyzerala šťastne.
,,Tamto je Lup," prehovorila a ukazovala na oblohu, ,,je to skratka pre Lupusa. Súhvezdie Vlka," prekvapene som natrčil uši. Nevedel som, že je niečo také, ako súhvezdie Vlka.
,,Je medzi Škorpiónom a Kentaurom. Skladá sa zo sedemdesiatich hviezd," hovorila ticho, skoro šeptom.
Vychutnávali sme si pohľad na mesiac. Biely, veľký a desivý, zároveň fascinujúci ale vždy sa mi pri ňom vzkriesila myšlienka na noci strávené pri ľuďoch. Noci, počas ktorých som načúval vlkom. Vlkom, vďaka ktorým som zostal nažive a teraz som tu. Pri niekom, kto ma chápe a je mojou oporou. Ktorého mám možno rád.
Nyrra
Nechcela som mu vysvetľovať teóriu o súhvezdiach. Pre to som ho sem nedovliekla. Musela som ho pripraviť na ťažké dni so svorkou. Vedela som, že nemá poňatia o čo ho budú žiadať. White je veľmi dobrá vlčica a na rodokmeni jej záleží. Urobí všetko pre to, aby syn pokrvného vlka zo svorky nebol omegou. Ale keď mu udelia mentora... Pri tej predstave mi prišlo vždy zle, síce neviem prečo. Nedokázala som pochopiť, prečo si tak rozumieme. Jeho priatelia boli vymetení, čisté domáce psy ale on sa tak rýchlo prispôsobil, že ma to neprestávalo udivovať. Učil sa rýchlo ale tieto veci nestačili na prijatie medzi bojovníkov, či dokonca lovcov. V našej svorke bolo neprístupné, keď vlk nevedel vyť. Ešte viac mi však ubližovalo vedomie o tom, že ak sa vzdá celej tej ponuky, nebude sa môcť vrátiť.
Pozrela som sa naňho. Spokojne sa uvelebil v tráve. Z jeho výrazu som vyčítala, že rozmýšľa. Veľmi tuho rozmýšľa. Uši mal trochu stiahnuté do zadu ale oči sa mu smiali. Chvost mal neustále v pohybe.
,,Premýšľam o vytí," zašepkal a ja som s úsmevom odvrátila hlavu. Všímavý vlk, cítil na sebe môj pohľad.
,,Chceš to skúsiť?" chvíľu ticho.
,,Neviem. Budú ma odtiaľ počuť?" nechápavo som naňho pozrela.
,,Nie, prečo?"
,,Keď som ešte neprišiel tu, počul som vás každú noc. Ale pri Strome to nevyznelo tak ako doma. Vždy som počul kvílivé a hrôzostrašné zvuky, naháňalo mi to strach," zamračil sa. S pochopením som sa dala do vysvetľovania.
,,Cez tú diaľku zaniká pieseň medzi stromami a počuť len tie najsilnejšie hlasy. Pri Strome to znie ako jeden hlas ale v skutočnosti má každý vlk iné oktávy," zagúľala som očami a zasmiala sa nad posledným slovom, ,,Strom nám dáva silu a nádej, to vieš. A keď sa naučíš vyť, potom len zacítiš tú energiu a silu nás všetkých," zasnene som vzhliadla.
,,Nikdy nebudem vyť ako ty," povedal a hlavu si položil na predné laby.
,,Samozrejme, že nie," naoko urazene stiahol uši a ja som sa zase zasmiala, ,,Nikdy nebudeš vyť ako ja, máš predsa svoj hlas. Svoju harmóniu a hlavne svoje srdce," asi sa mu uľavilo, že som to nemyslela ako urážku, aj keď to tak na začiatku vyznelo. Bola som pevne rozhodnutá ho naučiť všetko o mojom, ich živote. Ale nebola som s ním len pre to. Bolo to zvláštne, hneď v prvý deň sme si rozumeli a dokonca rešpektoval moje osobné veci ohľadom minulosti. Uvedomila som si, že ho mám rada. Možno trochu viac.
,,Zhlboka sa nadýchni a mysli na niečo, čo ťa napĺňa," snažila som sa hovoriť potichu a pokúšala som sa hľadať inšpiráciu. Urobil to, čo som mu povedala a vydal zo seba akýsi zvuk. Najprv to šlo hlboko z hrude, potom to výrazne ztenšil v hrdle a nakoniec jeho hlas zhrdzavel. Prudko som si zakryla uši labami a pripučila ich k zemi.
,,Fajn, to stačí," zakvílila som.
,,Hovoril som," naklonil hlavu a obaja sme sa postavili. Musela som mu dodať chuť. Chvíľu som rozmýšľala a potom som bezmyšlienkovite zavyla.
Shorty
Tá pieseň namala konca. Bola čistá, priehľadná a vôbec neznela ako vytie. Doslova ju spievala, bez zábran a akýchkoľvek prekážok. Len týmito tónmi o sebe hovorila príbeh s ťažkými cestami, stratou a začiatkom nového, neľahkého života. Srdcervúca hudba dokázala oživiť možno aj mŕtveho. Ale aj tak bol ten hlas sám.
Aby som to nepokazil, potichu ale isto som sa pridal. Zatvoril som oči a spieval s myšlienkami úplne rozletenými v mojej mysli. Už som sa nepokúšal vyť ako silný, namyslený vlk, skôr som to nechal plávať. Nechal som prehovoriť srdce, ako mi radila.
Trochu stíšila hlas a ja som nemal na výber, len pokračovať. Spolu sme vyli na mesiac, necítil som nič iné len pokoj a slobodu. Akoby som sa dostal z veľmi tesnej ohrady. Konečne som voľný.
Zdalo sa to ako večnosť, keď sme ako na povel stíchli a otvorili oči. Tie jej boli plné šťastia a aj dojatia. Ja som sa tváril tak isto. Naše ňufáky sa o niekoľko sekúnd opatrne dotýkali.
Tak, 21. Kapitola je na svete asi po mesiaci alebo dvoch :-D ospravedlňujem sa za perfektný spôsob písania a pridávania kapitol:-) :-( je ťažké nájsť inšpiráciu a potom si ju udržať. Ak ste niekto zabudli, čo sa stalo v 20-tej kapitole, prečítajte si ju znova:-) ešte raz sa ospravedlňujem:-(
Venované: Jess ( jednému z najlepších psov ) a Sasahrozno6+petqa192
