Ráno bolo chladné. Fúkal studený vietor a obloha predpovedala dážď. Vonku boli len ľudia z vedľajšieho domu. Zvešiavali bielizeň aby ho uchránili pred dažďom, utekali do domu a zachraňovali poslendé kusy látok. Každú chvíľu mali kvapky spadnúť.
Shortymu sa vonku tiež nechcelo, nenávidel dážď. Hlavne, keď mu voda zmočila srsť, lepila sa a keď vyschla, museli mu ju ľudia rozčesať. Akoby to nestačilo, v noci nemohol spať. Zavýjanie bolo také hlasné a prenikavé, nespal celú noc. Bál sa tých zvierat, neodvážil sa pohnúť vo svojom pelechu. Keď sa zobudil, cítil sa zdrvene a unavene. Teraz sedel na pohovke, pri okne a pozoroval Les. Musel vynaložiť obrovské úsilie aby z neho nespúšťal oči. Prečo tie vlky každú noc zavýjaly? A prečo tu, pri jeho záhrade? Nevedel si to vysvetliť, podobne, ako s tou dierou. Myslel na ňu celú noc, keď nespal. Mal dojem, že to spravili divé zvieratá. Možno vlky.
,,Shorty, poď von!" zakričal ktosi. Bola to jeho panička, v ruke držala obojok a vôdzku. Ach, nie, pomyslel si Shorty. Teraz nie. Jedinou nevíhodou, ktorú museli všetci v rodine dodržiavať, bola prechádzka po okolí v každom počasí. Najprv väčšinou išli okolo dediny, potom ho nechali bez obojka vybehať sa okolo domu.
Rozbúchalo sa mu srdce. Okolo domu! To znamená pri Lese. Konečne môže zistiť, ako ďaleko sú tie vlky. Možno odhalí páchateľa zničeného plota. Okamžite bol pri paničke a hlasno skučal. Nevedel sa dočkať. Pôjde do Lesa.
