,,Príde vôbec? Mesiac je v pravom uhle, mal tu byť,"
,,Možno sa zľakol. Nevidel si ten jeho prestrašený výtaz, keď nás zbadal? A ten jeho chvost medzi nohami?" začal sa chechúňať.
,,Alebo ako zdúchol, keď prestalo liať," doplnil ho a obaja sa začali smiať. V okamyhu zacítili ostrý zápach svojho vodcu. Stíchli a vystreli sa. Mali pred ňou veľký rešpekt aj keď bola samica.
Najprv na nich hľadela sprísnou tvárou no potom z ničoho nič vyriekla: ,,A videli ste tie jeho oči? Vážne, myslela som si, že skolabuje,"
Všetci sa začali z hrdla smiať. Neboli zvyknutí na také vety svojej vodkyne, vždy bola vážna a prísna. Prestali sa smiať až v tedy, keď začuli zvuk. Bol to Shorty, snažil sa prepchať cez dieru v plote.
Nebolo to ťažké. Fyzicky. Psychicky sa na to vôbec necítil. Nemal chuť do ničoho, ani do jedla. Mal obavy kvôly diere ale našiel ju bez nejakých zvláštností. Obyčajná diera. Dlho váhal keď mal preliezť. No nakoniec sa prekonal, čo už môže stratiť? Bolo toho naňho priveľa, majitelia ho chcú poslať zo života, stretol vlkov, ktorých sa vždy bál a nemá kam ujsť.
Keď sa prepchával cez dieru, vzplanul v ňom pocit slobody. Ale nie taký aký si vždy predstavoval. Chcel byť voľný, bez starostí, behať po lúkach so svojou rodinou. Teraz sa skôr cítil okradnutý, bezradný a osamelý.
Neisto kráčal smerom k Lesu a načúval. Počul smiech alebo sa mu to len zdalo? Nebol si istý, preto podišiel bližšie.
,,Keď budeš tu, zavi," posledné slová tej vlčice takmer zabudol. Ako má vyť? Nikdy predtým to nerobil- veď toho zvuku sa tak bál... Tadšej by mal zabrechať. Určite ho budú počuť. Ale nie, aby zobudil ľudí.
Štekol. Chvíľu čakal ale nikto neprichádzal. Skúsil to druhýkrát. Nič. Hlasnejšie už nemôže, všetci by sa zobudili.
,,No tak, kde ste?" zakňučal. Asi by sa mal obrátiť a odísť. To by si ale mysleli, že je zbabelec. Musí vyť.
Mierne sa mykol a akoby sa v ňom niečo nadprirodzené prebudilo. Zrazu vedel, čo má robiť. Zaklonil hlavu, zavrel oči a... Hneď prestal vyť. Až sa zľakol, ako hrozne to znelo. Jeho chrapľavý a ,,vŕzgajúci" hlas bol ako stvorený na brechanie ale na vytie... Hanbil sa, ten pocit ktorý doňho vstúpil bol razom preč. Ale zrejme to pomohlo, už videl pohybujúce sa listy a vlkov.
,,Meškáš," zavrčal najtmavší vlk. Shorty uhýbal pohľadom, nezniesol tie oči. Tmavo modré, po okrajoch čierne. Ale aj tak v nich bolo niečo iné, niečo tajomné.
Shorty sa snažil vyzerať odhodlane ale stiahnutý chvost mu v tom zabraňoval. Boli takí silní, veľkí a hroziví, že sa zmohol len na chabé ,pardon'. Nevedel, čo od nich má očakávať. A čo o ňom vedia? Odkiaľ poznajú jeho meno?
,,Vyť teda nevieš. Prasknú mi ušné bubienky, keď ešte raz zavyješ! Čo si ty za vlka?" vybehol naňho ten istý tmavý vlk.
,,Ja... Ja predsa nie som... Vlk," asi najdlhšia veta, pomyslel si Shorty. Biela včica mierne sklopila uši a ticho zavrčala smerom k tmavému vlkovi. Bolo to hrozivé. Potom sa obrátila naspäť a nadhodila vľúdny no pevný pohľad.
,,Shorty, myslím, že ti dlžíme vysvetlenie. Ale neviem, čo všetko chceš vedieť," sadla si a vlci ju nasledovali. Kývla hlavou aby ho povzbudila.
,,Nuž... Kto ste?"
