Kráčal pomaly. Nevšímal svet okolo seba, domy štekot psov, dážď. Za ten čas začalo liať ako z krhly. Teraz mu to nevadilo, nechal po sebe stekať vodu. Vnímal kvapky stekajúce po jeho srsti, ňufáku a cítil silu vody. Inokedy mu voda vadila, štípala, pri každom dopade na jeho tvár, teraz nie.
Pozrel sa hore, k oblohe. Oči nechal otvorené. Kvapky sa mu dostali do očí a stekali ako slzy. Tak sa aj cítil. Nemohol uveriť tomu, že ho chceli zabiť, poslať ho preč zo svojho života... Nechcel to prijať ako samozrejmosť. Ale mohol to čakať, jeho otec bol vlk a mama saarloosov vlčiak. Ľudia v dedine vlkov nemali radi, asi preto už nemohli strpieť Shortyho prítomnosť.
Kvapky mu ako slzy stekali dole. Vykročil smerom k domu, nech to má za sebou... Alebo sa tam vôbec nemusí vrátiť, môže utiecť. Ale kam?! Nemal nikoho mimo dediny. V tom mu niečo napadlo. Pozrel sa k Lesu. Vedel by tam prežiť? Vedel by si zaobstarať potravu? Mal by dobrý úkryt? A čo tie vlky, našli by ho? Určite áno, mali perfektný čuch a vyvinuté zmysly.
Nadýchol sa no nič necítil. Sklonil hlavu. Nie, nevedel by som prežiť, pomyslel si. Určite nie.
Strhol sa. Uši nastražené, celé telo v strehu, oči upreté na stromy. Niečo sa tam pohlo. Počul to, jasne a zreteľne. Niekto alebo niečo ho sledovalo. Cítil to v kostiach, nemohol sa ubrániť pocitu strachu. Ako domácemu psovi mu inštinkty vraveli, že má bežať do bezpečia. Ale kde je jeho bezpečie? Už nemá domov...
Nie je čas na ľutovanie, musí zistiť, čo to bolo.
,,Haló? Kto je tam?!" nič lepšie mu vtedy nenapadlo. Nijaká odpoveď. Podišiel bližšie. Dážď už tetraz vôbec nevnímal. Znovu ten zvuk. Videl ako sa listy hýbu.
,,Vylez, viem, že tam si!" zvolal hlasnejšie a sebaistejšie.
V kríkoch zbadal modré oči. Rozbúchalo sa mu srdce, keď sa z kríkov pomaly vynáral vlk. Biely, veľký a určite silný vlk. Laby a brucho mal od blata a kvapkala z neho voda. Lenže, keď ten vlk mierne pohol chvostom, z húštiny sa vynoril ďalší, o niečo tmavší.
Shorty stiahol uši, chvost mal od strachu medzi nohami a potichu zakňučal. Uprene na neho pozerali, nespúšťali z neho oči. Shorty nevedel čo má robiť, nervózne prešľapoval z nohy na nohu. Zdalo sa mu večnosť, kým konečne niekto prehovoril. No nebol to nikto z nich.
,,Ahoj, Shorty," povedala vlčica.
