Pán chladný (YoonMin) remake

13.

Jimin pov. 

Keď som sa prebral tak som si uvedomil že ležím v kufri auta kde boli rozložené deky a vedľa mňa bol Jin. "Už si hore? Ako ti je?" Veľmi ma bolela hlava a sánka. Podal mi fľašu s vodou. Na to že bola noc, stále bolo dosť vidno. Došlo mi že všade boli policajné autá, hasiči a oheň ešte stále nebol plne uhasnutý. Napil som sa, posadil sa a schúlil sa do klbka. Prečo sa toto stalo? Strašne to bolelo. 

"Idem pomôcť." Dostal som zo seba po chvíli a šiel som smerom k domu. Môj otec má tak silné konexie že nás tam nechali ísť bez problémov. Našli sme pár obhorených tiel ale nič z toho sme nemohli identifikovať ako Yoongiho. Stále som v duchu dúfal že tam nebol, že ušiel alebo že to bol celú dobu len zlý sen. Dúfal som dokým sme nevošli do jednej zo spodných izieb. 

Boli tam dve telá, ženské a mužské. Boli veľmi obhorené ale to čo nezhorelo bol prsteň na mužskej kostre. Bol to prsteň po jeho otcovi. Mal som pocit že nemôžem dýchať. Nebol som tu preňho, neochránil som ho. Chcel som niečo rozbiť, kopať, kričať. Na kolená ma však zložil vyrytý nápis na stene. 

Milujem ťa Jimin

 Potom som sa psychicky zrútil. Chalani museli so mnou byť lebo som nevedel čo robiť, ako fungovať ďalej. Hlavne môj otec sa bál aby som si niečo neurobil. Prečo? Lebo on sa o to pokúsil keď prišiel o Yoongiho otca. Klamal by som keby poviem že som nad tým nerozmýšľal. Len si dať tak hlbokú vaňu a proste zaspať. Snažil som sa na to nemyslieť ale myšlienky na smrť ma čoraz viac prenasledovali. 

Na jeho pohrebe som sa snažil držať. Boli tu skoro všetci tak som sa snažil vyzerať aspoň trochu normálne. pri mne stál môj otec, jeho mama a okolo nás chalani. Všetci sme oňho prišli. Nebolo tam príliš veľa ľudí. Všimol som si však že v diaľke stáli tri osoby. Asi starý kamaráti. Nedovidel som tak ďaleko ale jeden  nich vyzeral že plače. Mal som chuť ich ísť pozvať na kar. Možno boli dobrý kamaráti ale potom som to nechal tak, viac bolesti by som už dnes asi nezniesol. 

Ešte tento deň som sa ako tak udržal na nohách a zvládol sa neopiť namol na kare ale potom som sa proste zavrel do izby. Trvalo to cez dva týždne kým som bol ochotný vyjsť von. Bolelo to tak veľmi moc. Nechcel som na to myslieť. Všetko všade mi ho pripomínalo. Môj otec vedel že nemá zmysel sa snažiť mi dáko dohovárať alebo sa ma snažiť povzbudiť nakoľko teraz to nebude mať žiadny efekt. 

Od toho momentu sa pre mňa všetko zmenilo a nebol som schopný sa vrátiť do toho momentu ako to bolo predtým. Nebolo lepšie keď som vedel že žije niekde v Daegu? Nebol som s ním ale aspoň bol živý a zdravý. Tieto myšlienky ma stále zabíjali. Viac som sa uzavrel do seba, veci som začal brať viac vážne a každým dňom som viac prosil o smrť lebo moja myseľ ma zabíjala tak či tak. Bol som si vedomí toho že môj život stratil zmysel. 

Bol som ako chodiaca mŕtvola. Prázdna schránka ktorej duša už dávno zmizla. Snažil som sa brať lieky, robiť nové veci ale nedokázal som naňho prestať myslieť. Chalani ma ťahali von, snažili sa aby som si našiel nových kamarátov, kúpili mi psa. Nič z toho však nedokázalo pomôcť. Mal som myšlienky aj na to že si ublížim aby som nemusel myslieť na Yoongiho ale myslel by som na to že ma niečo bolí a hádam sa nakopne to že chcem žiť. 

Akonáhle si to Namjoon všimol tak mi nainštaloval kamery do izby aj do kúpeľne. Snažil som sa nad tým len smiať a ohradiť sa že kde je potom súkromie ale v jeho očiach bola toľká bolesť že som ho nechal nech má aspoň trochu pokoja na duši. Viem že to tiež nie je ľahké stratiť kamaráta. Nesnažil som sa zhodiť ich bolesť kvôli mojej vlastnej. Ale prepáč Namjoon, už len jedného. 

Všade som ho videl, vo všetkom boli spomienky na neho, nesplnené sny čo sme mali. Tak veľmi mi chýbal, tak veľmi ma to zožieralo že som si povedal že tomu konečne spravím koniec. Nachystal som si tabletky a víno. Zasmial som sa. Koľká irónia, bolo to jeho obľúbené. Napustil som si vaňu až po okraj a posadil sa dnu. Nalial som si víno a čakal kým ma kopne odvaha si dať tie lieky. 

  Aj vy robíte to že si dokola púšťate tú istú pesničku či len ja som taká divná? 

Pravdu povediac som prekvapená ako dokážem tak natiahnuť ani nie 200 slov dlhú časť na toto. Dúfam že sa páči aj táto :D