Pán chladný (YoonMin) remake

1.

Yoongi pov. 

Yoongi, vek 17 rokov.

Na prvý pohľad som žiak ako každý iný. Nový deň v škole sa nezdá byť tak zlý dokým si nespomeniem na to čo sa dialo v mojej starej škole. 

Šikana ako taká je jedna vec no ja som mal do šťastie naraziť na jedného veľmi chorého človeka. Jeho meno je Yixing. Z drobného šiakanovania ako urážky či krádeže vecí sa veľmi rýchlo presunul na fyzické útoky, znásilňovanie a pokiaľ som sa mu snažil vyhnúť, vlámal sa mi aj do domu a pokračoval v tomto všetkom. Bral ma ako jeho osobnú hračku.

Snažil som sa to istú chvíľu znášať nakoľko som vedel že je veľmi bohatý a vedel by mne aj mojej matke spraviť veľa zla. Našťastie sa potom sama rozhodla že sa chce presťahovať a teda bez jediného slova sme sa vzali z mesta a odišli. 

Z myšlienok ma vytrhol riadtieľ, ktorý mi podal môj nový rozvrh. "Ukážem ti kde sa bude nachádzať tvoja trieda. Som si istý že si rýchlo zvykneš na žiakov aj okolie. Máme aj veľa športových krúžkov a klubov ktoré majú aktivity z takmer každého odboru." 

Pôsobil veľmi vysporiadane. Hoci nemám záujem o žiadne aktivity, vypočul som si ho a šiel s ním. Vzhľadom na to že som prestúpil v strede roka, nebude to jednoduché, no bol so pripravený sa snažiť čo najviac aby moja matka nemala žiadne starosti aspoň v tomto ohľade. 

Predstavil ma triede na prvej hodine čo bola matematika a odišiel. Dostal som pár základných otázok o tom kto som, odkiaľ som prišiel a podobne. Kolektív mi prišiel veľmi živý. Bolo ľahké rozoznať kto je predseda, kto chodí na súťaže, triedny klaun a dokonca sme mali aj párik v triede. Bol tu nádherný pokoj. 

Mierne som sa začal báť na telesnú výchovu čo bola druhá hodina. Žiaci mohli byť milý ale nepoznal som nikoho. podarilo sa mi vybaviť že som necvičil a teda sedel iba na lavičke. Myslel som źe najväčšia hrozba je na teraz zažehnaná. Teda dokým.. 

"Pozor!!!"

Začul som hlas tesne predtým ako som dostal loptou do brucha. Chytil som ju avšak tvár mi skrivilo do veľmi nepríjemnej grimasy.

"Sorry! Si v pohode?" Pár podobných otázok sa vynorilo z davu hráčov. 

"Hej, to nič." Hodil som im loptu nazad snažiac sa silou mocou nedať najavo že to extrémne bolelo. Nie až tak tá sila tej lopty, problém bol v tom že sa mi otvorili rany na bruchu. 

Cítil som lepkavú tekutinu vo vtúri kapsy a rýchlo sa vypýtal do šatne. Najhoršia spomienka z minulej školy bolo práve toto. Ten chorý Yixing si asi niečo šľahol, vlámal sa k nám domov keď moja matka bola preč a dorezal mi brucho. 

V šatni som sa veľmi opatrne snažil si zložiť tričko no zároveň som moc nechcel aby to niekto videl. Vytiahol som si lekárničku z tašky. Mal som tušenie že bude na niečo dobrá.  Zosunul som sa na zem. Snažil som sa si utireť krv keď niekto vbehol do šatne. 

"Mater skákavá, čo sa ti do kelu stalo?!" Zdesenie na tvári chlapca čo práve vošiel bolo neopísateľné. Oradžové vlasy a hnedé oči, napuchnuté líca a červeň z behu po ihrisku. Dal si mokré vlasy mimo čela a kľakol si ku mne. 

Bez dalšieho zaváhania sa pustil do ošetrovania a ja som len sykal od bolesti. Kontroloval moje reakcie. Bolo vidno že ho znepokojovali aj moje modriny a nezdravá postava. Na majou výšku som aj dosť pochudnutý. Kvôli toľkej šikane som nemával chuť ani jesť alebo mi ho žiaci brali. 

"Prepáč." Dostal som zo seba keď mal najväčšiu časť za sebou. Pokrútil hlavou.

"Musíme to povedať učiteľovi." Povedal rázne ako dokončil ošetrovanie. Postavil sa ale chytil som ho za ruku. 

"Prosím nie. Nikto o to nevie a už sa k tomu nechcem vrátiť. Ak by sa to riešilo tak by mohol zistiť kde teraz bývam. Nechcem to znova zažiť. ccem to nechať za sebou." Vyšlo zo mňa slabým hlasom a sklonil som hlavu. Do očí sa mi tisli slzy. 

Už nechcem. Nech by som sa akokoľvek mohol snažiť cez to dostať a pretrpieť to, ak by som to mal znova zažiť tak by som sa asi obesil. Hoci som to nečakal, kľakol si znova ku mne a objal ma. 

"Bude to už len v poriadku." MIerne ma trhlo ale nechal som ho. Pomohol mi obliecť si mikinu a následne na to sme počuli z chodby hlasy. Rýchlo ešte vyhodil moje krvavé tričko a dnu vošiel vyšší hnedovlasý chalan. Vyzeral byť tak o ročník vyššie no isto v mojej triede nebol. 

"Eyy! Jimin! Vyhrali sme!" Mierne sa zarazil keď ma uvidel no úsmv mu neopadol. "Kto je toto?" Ukázal na mňa prstom akoby nebolo jasné o kom rozpráva. 

"Som Yoongi a som tu nový. Prepáč že som ho zdržal, nebolo mi dobre." Jemne som sa uklonil aby sa mi viac neotvorili rany. Chalan ma hneď objal okolo pliec a riadne sa uškrnul. Prešiel mi mráz po chrbte. Dotyky... prudké dotyky... veľmi mnou trhlo. 

"Yoongi hovoríš? Odkiaľ si? Prečo si prestúpil?" Enthusiazmus z neho priam kypel a zároveň aj pot nakoľko zrejme tiež dosť behal. 

"S...som z Daegu a no s...sťahovali sme sa." Bolo mi veľmi nepríjemné to ako blízko bol. Usmial sa a priklonil sa ešte viac. 

"Si gay?" Táto otázka mi na chvíľku zamrazila mozog. Ako sa dostal k takejto otázke? Bolo vidno rovnakú reakciu aj na chalanovi čo mi pomohol. 

"Čo? Prečo?" Došlo mi že som to hneď nepoprel a ja som netušil že jeho tvár sa vie ešte viac rozžiariť. 

"Takže hej. Ja len že či sa môžem pokúšať ťa zbaliť. Si celkom pekný kúsok." Žasol som nad jeho otvorenosťou. Hoci to už nie je aké tabu, je stále veľa ľudí čo sa skrývajú a nehovoria o týchto veciach otovrene. V zápätí bol odtiahnutý chlapcom čo mi pomohol. 

"Hoseok, kľudni sa. Vieme že tebou trieskajú hormóny ale asi za chvíľu tebou otrieskam ja. Nemusíš sa snažiť zbaliť každého chalana čo vidíš." Prísne sa naňho pozrel no ten sa len zasmial. 

"Môžemi ta ja za to že je chutný? Nie len ty o tu maj pre seba. Veru bol si tu istú chvíľu." Skoro som sa zadusil vlastnou slinou keď to povedal no neodvážil som sa naňho pozrieť. Jedným z dvôvodou to že som bol šokovaný a druhá že so bol vydesený.

Čo sa to do riti stalo?

 Zdravím čitateľov fanfikcií v roku 2024. Toto je viacmenej len moje prepisovanie píbehu do lepšej formy alebo rozdiel v písaní po 6 rokoch. Gramatiku po mne stále nechcite ale bude to určite rozšírenejší a lepší opis ako predtým. Neviem kedy alebo ako dokončím ale dúfam že sa bude páčiť