Pán chladný (YoonMin) remake

2.

"Prečo si prestúpil? V strede ročníka to musí byť ťažké." Začal vyšetrovanie Jin.

"Sťahovali sme sa. Moja mama dostala novú robotu tu v Busane. Bude sa to dať zvládnuť." Pousmial sa. Rozmýšľal som ako sa ho spýtať na niečo čo by mi pomohlo zistiť či je to naozaj on.

"Čo robievaš vo voľnom čase? My tu máme asi z každého rožka troška tak by si sa k nám mohol pridať. Aby si nebol sám. Lepšie sa robia veci s kamošmi." Pokračoval konverzáciu Namjoon. Ten je aj predseda školskej rady a veľmi nápomocný aj novým žiakom. Bol som prekvapený že riaditeľ nešiel ako prvý za ním aby mu to tu ukázal.

"Hrám basketbal a skladám dáke texty. Skôr rap ale to je len tak zo srandy." Namjoon sa úplne rozžiaril. Aj jeho koníček je skladanie textov ale je málo kto na škole kto by to robil takže aj keď je Namjoon populárny, nemá sa s kým o tomto porozprávať.

"Tomu ver že si dáme rap battle. Jimin, som na teba hrdý, skvelých ľudí stretávaš." Zasmial som sa a Namjoon sa naňho stále díval ako na svätý grál.

"Vravel si že mama dostala robotu, čo oco?" Spýtal sa Tae. Bingo! Milujem ťa vieš o tom? Neviem či by mi došlo sa na to takto spýtať.

"Mama o ňom moc nehovorí. Vraj umrel pri autonehode keď som mal 10 rokov. Ja som si odtiaľ doniesol otras mozgu a stratu pamäte." Chalani stíchli. Yoongi len pokrčil ramenami. "Asi je to tak lepšie. Aspoň mi toľko nechýba." Bolestne sa pousmial. Pobúchal som ho po chrbte.

"Bude to v pohode. Sme tu keby sa chceš porozprávať. Ospravldlňte ma na chvíľu prosím." Postavil som sa a šiel na chodbu volať.

"Oci? Je to on. Min Yoongi. Jeho otec umrel v autonehode a on má výpadok pamäte." V hlase môjho otca bola zmiešaná bolesť aj radosť.

"Bože dobrý, choď s ním k Jisoo a oboch ich priveď k nám. Nachystáme pre nich všetko. Stačilo že sme prišli o Jungjuna." Viem že boli veľmi dobrý kamaráti a prvých 10 rokov sme s Yoongim vyrastali spolu. "Dávaj si ale pozor. Počuli sme že teraz robí hlúposti lebo Yoongi zmizol bez slova." Mierne ma to prekvapilo ale tu sa nnedá predvídať čo Yixing spraví.

"Spoľahni sa."

Vrátil som sa k nim do jedálne. Bolo zvláštne si prijať že je to naozaj on. Za takmer 8 rokov čo som ho nevidel sa veľmi zmenil. Mal som z toho zmiešané pocity ale bol som rád za to že je v poriadku. Po škole sme boli odprevadiť Jungkooka ktorý býval po ceste a potom som šiel k nemu. Celou cestou vyzeral že ho bolela hlava tak som sa snažil zbytočne nezdržovať.

"Tak tu bývam." Bolo vidno že čaká že už pôjdem keď sa otvorili dvere a v nich stála jeho mama. Pozrela sa naňho a potom sa zadívala na mňa.

"Yoongi, čo ti...." Došlo jej kto som. "Bože drahý, JImin? Si to naozaj ty?" Usmiala sa od ucha k uchu a vyšla ma objať. Na rozdiel od Yoongiho sa ani trochu nezmenila.

"Áno pani Min. Sedem rokov je dosť dlhý čas." Veľmi dobre mi padlo to objatie od nej. Bola mi kedysia ako druhá mama. Yoongi sa na nás zmätene díval.

"Je niekto koho ty nepoznáš?" Dostal po chvíli zo seba a jeho mamina sa zasmiala.

"Poď dnuka. Asi tu ie si len na čaj." Prikývol som a vošli sme dnu. Mali celkom priestranný domček. V obývačke boli už naskladané fotky a dekorácie. Zložili sme si veci a usadili sa.

"Odkiaľ poznáš moju matku?" Spýtal sa ma Yoongi. Nebol z toho dva krát nadšený. Chápem, je divné keď niekto pozná aj tvojho šikanátora aj tvoju matku. Neznie to ako dobrý začiatok.

"Naši otcovia sa dobre poznali boli najlepší kamaráti do nehody." Obzeral som sa okolo. Boli tam dáke trofeje z jeho basketbalových zápasov a fotky z koncertov na ktorých boli spolu.

"Poviem ti narovinu, akonáhle som videla syna tej najväščšej sviňe v Daegu pri mojom dome tak som nám zabalila kufre a šla sem." Doniesla nám všetkým čaj. Zasmial som sa keď som si uvedomil že to je ten istý čo nám robila keď sme boli deti. No hneď na to som musel byť vážny.

"Problém je v tom že tam behal okolo už dlhšie než si myslíte. Jeho hlavnou zábavkou je Yoongi a kedže teraz odišiel bez slova tak mu šibe a nikto nevie čo môže spraviť. Môj otec che aby ste šli aspoň dočastne k nám. Kvôli bezpečnosti. " Bolo vidno ako jej zamrzla tvár. Strach o to najcennejšie čo jej ostalo.

"Yoongi, zlato, choď si zbaliť tašky. Len to najdôležitejšie a to čo si si ešte nevybalil." Yoongi ostal sedieť s prekríženými rukami a zaťatými zubami.

"Najskôr mi povedzte čo sa to do riti deje. Výpadok o ktorom mi nikto skoro nič nepovie, potom zistím že môj šikanátor je tak známy že ho pozná moja matka aj v meste dve hodiny cesty mimo, potom sa mám sťahovať lebo vraj mu chýbam. Akože ochrana svedkov či čo? Znie to akoby som bol v mafii do riti." Ostali sme ticho a jeho výraz sa zmenil na neveriaci.

"Vlastne si. Tvoj otec bol hlava veľkej skupiny v Daegu a mali dobré konexie s mojím otcom tu v Busane. Spolu sme vyrastali ale po nehode si si nepamätal ani mňa tak ťa mamina vzala preč odtiaľto. Všetko bolo v pohode teda až do nedávna." Ostal ako zamrznutý. Lepše sa na mňa pozrel a zamračil sa. Chytil sa za spánky.

"Si v poriadku?" Poriadne si ich pretrel a vyzeralo že silo rozmýšľa. Po chvíli sa jeho výraz zmenil na zmätený.

"Pozri, chytím ťa za ruku a všetko bude v poriadku. Sľubujem." Vyšlo z neho slabým hlasom. Zaskočilo ma to lebo to bola veta čo som mu povedal keď nás v ten osudný deň začalo naháňať na ceste auto.

"Idem sa zbaliť." Povedal ticho a ja som ho objal. Snažil som sa aby som mu neublížil ale bolo to pevné objatie. Muselo to byť preňho tažké po takej dobe si spomenúť na niečo z toho dňa.

"Bude to v pohode. Pomôžem ti." Napísal som SMS Taemu aby mi doniesol auto kým to dobalíme a potom som ich zobral k nám domov.

NGL nie je to najlepšie ale je super vidieť že viem písať o čosi lepšie ako kedysi. Za preklepy a chyby sa ospravedlňujem lebo tak ako viem písať tak aj neviem lebo dyslexia go hard. Dúfam že sa bude páčiť aj naďalej.