Black Cat

Kapitola 27

Rena divo trieskala na dvere Tomášovho domu, až kým jej neotvorili. Mierne vytočený výraz jeho matky sa pri pohľade na zadýchané dievča zmenil na začudovaný.

„Čo sa de...?"

„Dobrý večer. Prepáčte, ale nemám čas vysvetľovať. Musím hovoriť s Tomim," vysolila Rena bleskovo a už aj sa vrútila dovnútra. Hneď zbadala, ako sa Tomáš rúti oproti nej dolu po schodoch. Určite sa čudoval, čo je to za rozruch. Za ním skackal Adam.

„Tomi! Ty idiot na tretiu! Prečo, dopekla, neberieš mobil?!" spustila Rena.

„Čo sa stalo?" vyplašil sa.

„Prečo tak vykrikujete? Čo sa deje, mamička?" Z obývačky vystrčil hlavu aj pán domu. Keď uvidel Renu, udivene zažmurkal.

„Musíme ísť!" vravela Rena Tomášovi, nevšímajúc si obecenstvo. „Aili asi chytili!"

„Čože?" Tomiu až preskočil hlas. „Preboha, čo to vravíš?"

„Bola to moja vina. Kvôli mne mala tie sprosté spreje. Prepáč mi to, Tomi. Nevedela som, čo mám robiť. Zrazu tam boli poliši a videli ju. Utiekla, no šli za ňou. Je to moja vina," opakovala.

Tomáš bol bledý ako stena. Chvíľu sa nedokázal ani len nadýchnuť. Adam za ním bol jeho vernou vydesenou kópiou.

„Aké spreje? Akí poliši?" chytala sa za hlavu teta Hana. „Deti, preboha."

Tomi sa konečne rozhýbal. Zbehol dolu k Rene a schmatol z vešiaka svoju bundu. „Musím ísť, mama. Pohovoríme si neskôr. Ten sprejer, čo tu toľko vystrájal, je Aili."
Kým sa obúval, rodičia na neho hľadeli s ústami dokorán.

„Adam, ostávaš!" zvolal Tomi na brata. „Keby sa vrátila sem, skúste niečo vymyslieť. Musíš jej pomôcť."

„J-jasné," zajachtal. „Budem dávať pozor."

„Renča, poďme."

„Tak moment!" ohradila sa Tomášova matka a zastala im cestu. „Táto situácia je dosť vážna aj bez toho, aby ste sa do nej zaplietli ešte aj vy. Čo to má znamenať, Tomi?! Aili je sprejerka? Kedy si nám to akože plánoval povedať? Potrebuješ, aby zatkli aj teba? Zbláznil si sa? Drahý, povedz mu niečo, lebo mňa na mieste porazí!"

Všetci pozreli na Tomiho otca. Stál vo dverách obývačky a všemožne sa snažil pochopiť, čo sa to práve deje. Bol rovnako prekvapený ako jeho žena. Synov výraz mu však prezrádzal, že ide o veľa. Tak veľa, že vlastná bezpečnosť bola v rebríčku jeho hodnôt na najspodnejších priečkach. Vedel, že by ho nezastavil. Strčil ruku do vrecka a nevšímal si ženin pohľad.

„Drahý? Povedz mu niečo."

Otec hodil synovi kľúče od auta, a keď niečo musel, tak teda povedal: „Hej, ani škrabanec."
Tomi sa rýchlo usmial. „Vďaka, tato." Schmatol Renu za ruku a v okamihu boli preč.

„Hana, máme niečo pod zub?" spýtal sa manželky a poškrabal sa na hlave.

„Nie." Zvrtla sa a urazene odpochodovala.

„Hej, tato," ozval sa zo schodov Adam. „Keď už máme hodinku pravdy a ty to všetko berieš tak dobre, hádam to využijem. Aj ja chodím so sprejerkou."

Jeho otec si dlaňou pretrel tvár. „Dúfam, Adamko, že tá nie je v žiadnej kaši. Auto mám len jedno."

„Cestou k vám som volala Zakovi. Sľúbil mi, že sa pokúsi niečo zistiť."

„Jeho otec je tiež vonku?" spýtal sa Tomáš Reny. Ani nevedel, kam presne ide. Len hnal auto po tmavej ceste a dúfal, že sa stane zázrak.